Akoby ten vietor chcel, aby som už konečne počúvla to moje skryté ja, mlčiace a trpiace v pomyselnom kúte mojej hlavy. V poslednom čase sa mu darilo vytrysknúť na povrch častejšie ako mi to bolo príjemné. Lenže kto som ja aby sa mnou zaoberal vietor? Ak sa mnou má niekto zaoberať, tak to nie sú lekári ani liečitelia, som to len ja sama. Musím vypočuť a skrotiť tých vnútorných démonov, to kričiace a pritom mĺkve ja v mojich útrobách.
Lesné zvieratá sa mihali v úteku predo mnou. Mňa sa báť nemusíte, pomyslela som si. To len zavedené pravidlá ľudskej spoločnosti nás oprávňujú usmrcovať vás. Vaša smrť neznamená nič. Snáď len toľko, že patríte ľuďom a žijete len vďaka nim. Tak ako zem, po ktorej kráčate vy či ja, niekomu patrí. Aj tieto stromy, pôda, chrobáky či vtáky niekomu patria. Majiteľ lesa, poľovnícke združenie, štát. Ľudia si rozdelili a zorganizovali svet podľa seba. Každý musí mať kartičku, aby sa vedelo, kto je, kedy sa narodil a aké má číslo. Sme predsa najmúdrejšie stvorenia na svete. Aj keď niektorí sú múdrejší ako iní.
Je možné, že ten vietor ohlasuje niečo väčšie. Možno celosvetovú apokalypsu. Pretože sa akási prozreteľnosť, ľuďmi nazývaná Boh (ten, ktorého si cirkev prisvojila), už nemôže prizerať tomu, čo sa na tejto planéte deje. Tomu, ako sa zmenil ten prirodzený chod sveta, ako si ľudia, ktorí donedávna ťažko pracovali a boli radi, že prežijú, dnes berú všetko to, čo sa nachádza na Zemi či v nej samotnej. Ako sa ich život zmenil na roztopaš, ako sa chcú len zabávať, vlastniť a ukazovať sa. Vymysleli všemocné papieriky, ktorých ak majú dosť, oprávňujú ich na všetko. Mnohí pracujú. Kedysi tak mohli prežiť. Dnes tak robia, aby pretvorili to, čo zoberú z povrchu alebo vnútra Zeme na niečo iné, niečo, čo im uľahčí a spríjemní život, alebo k čomu ich rozmar vedie. A obratom sa toho zbavujú, hromadia to na veľkých plochách súše alebo oceánov, alebo to spaľujú.
A je ich čím ďalej tým viac. Vytláčajú pôvodný život a nahrádzajú ho tým svojim. A to nielen tam, kde žijú, ale ovplyvňujú všetko živé aj neživé na celej planéte, vrátane riek, morí, oceánov, ale aj ovzdušia nad Zemou, v ktorých oni sami nedokážu prežiť. Onedlho pohltia všetko a Zem im nebude stačiť.
Pravda, sú aj takí, ktorí si toto všetko viac či menej uvedomujú a snažia sa, aby sa činnosť tohto všadeprítomného živočícha zmiernila, aby tak mali šancu prežiť aj ostatné formy života.
Lenže prozreteľnosť nepozná výnimky. Zodpovednosť za celok je spoločná. Aj karma ľudstva je jednotná. Apokalypsa sa blíži. Ale oni si to neuvedomujú, sú už úplne inde, žijú si vo svojich mysliach materiálneho sveta, popretŕhali už väzby k svojim koreňom. Kataklizma je nevyhnutná. Oni si ju zaslúžia, ale o to nejde. Možno by nastala aj tak, len ako jeden z procesov vesmíru, kde neplatia pravidlá ako ich ľudia vidia zo Zeme. Pravidlá, ktoré majú, ale nedodržiavajú ich ani vo vzťahu k svojmu prostrediu, ani sami medzi sebou. A práve o to ide.
Postihne to každučkého z nich, z tej premnoženej formy života na planéte Zem. Nezávisle od toho, či konal dobro či zlo a v akej miere. Z tých dobrých sa snáď ich odobratá energia v kvantovom poli dokáže zrútiť do nejakej zmysluplnejšej, neutrálnej formy...
A možno sa zajtra zmení len počasie.
