O viere, covide, ministrovi a pokore

Písmo: A- | A+

V aktuálnom sčítaní obyvateľstva som sa po prvý raz neprihlásila k žiadnemu náboženstvu. Občas ma máta, či ma nepostihne nejaká kliatba za to, že som zaprela vieru (svätý Peter ju zaprel až 3x ale to bola iná doba).

Pretože si myslím, že viera je dôležitá. Lenže od istej doby je v mojom ponímaní viera a cirkev oddelená. Nechcela by som zatracovať cirkev ako takú, lebo ako všetko, aj cirkev je o ľuďoch. Pápeža Františka si nesmierne vážim. A napokon, napriek tomu, že pochádzam z kresťanskej rodiny (a som v nej vlastne čiernou ovcou), nie je to práve kresťanská viera, ku ktorej s dnešným poznaním sveta a špeciálne slovenskej reality inklinujem. 

Ale to nie je dôležité. Dôležité je, že každá viera (ale aj etický spôsob myslenia v prípade ateistov) by od človeka dnešnej doby mali očakávať určitú dávku trpezlivosti, spolupatričnosti, súcitu a pokory. To sa v dnešnej, navyše pandémiou postihnutej slovenskej spoločnosti nedeje. 

Už sme si zvykli, že máme tisíce odborníkov na všetko a každý sa vyjadruje ku všetkému (napokon, ja sa tiež ako laik práve vyjadrujem). Asi sme si zvykli aj na to, že nám umiera denne okolo 100 ľudí na covid. Už je to tak, máme tu demokraciu a s ňou prišla sloboda, ktorá je nad životom a zdravím. Obsah peňaženky aj hospodársky rast je dôležitejší ako životy. Aj naše osobné údaje sú oveľa viac chránené ako my.

 

Pritom si nemyslím, že zlyhal minister zdravotníctva. Myslím, že zlyhávajú jednotlivci. Áno, máme na Slovensku slušný chaos ale ak sa obzrieme, niet sa čomu diviť a nie je to argument na nedodržiavanie opatrení. V dokumente z Talianska v prvej vlne som videla zábery starostov, s video odkazmi obyvateľom, kde na nich kričia, apelujú, prosia, vysvetľujú. Nejak tak by to teraz malo byť u nás. Niekto by mal prejaviť tú bolesť, kričať, argumentovať a presviedčať ako tá talianska starostka, ktorá kričala na ženy, chodiace potajme ku kaderníčke, že síce budú mať super účes, ale do truhly. Ten kričiaci malo byť konzílium a minister a mali kričať na premiéra a celú vládu. Mali kričať aj na ľudí prostredníctvom médií, lebo nám chýba tá panika z prvej vlny, ktorá nás vtedy zachránila. My sme tu ale kultivovaná spoločnosť a krik a slzy prenecháme tým, ktorí prišli o blízkych. 

 

 

Nechcem sa vehementne zastávať ministra Krajčiho (ktorý asi nekričal; len plakal), ale mohol by byť na jeho mieste ktokoľvek, a skončilo by sa to takto alebo ešte horšie. Aby to tak nebolo, musel by donútiť vládu prijať tvrdý lockdown na Vianoce a Silvestra. A to by sa asi nepodarilo nikomu. 

Argumentom je, že ľudia nemajú z čoho žiť. Majú hypotéky, lízingy a pôžičky. Ale nepočula som za posledné roky správu, že by na Slovensku niekto umrel od hladu. A pokiaľ viem, štát posiela (predpokladam) každému, kto to naozaj potrebuje, nejaké všimné a odklady splátok aj odvodov sa dajú vybaviť.

 

 

V skutočnosti sme len rozmaznaní. Moja kamoška zvykne na takéto sťažnosti ľudí hovoriť: do gulagu s vami! Na mesiac, potom by ste videli, ako sa máte dobre, dokonca aj teraz počas lockdownu!

 

 

Na vojenskom cintoríne z 2.svetovej som si minule rátala vek padlých na náhrobných kameňoch a bolo mi z toho smutno. Čo myslíte, keby dostali na výber sedieť doma v teple hoci aj rok či radšej ísť na front, hoci len na pár dní, čo by si vybrali?

Skryť Zatvoriť reklamu