Minister ŽP sa napokon nechal počuť, že vlka zaradí medzi celoročne chráneného živočícha a zvýši pokutu za jeho usmrtenie. Náhrady za strhnutú hospodársku zver majú byť jednoduchšie dostupnejšie (lebo argumenty poľovníkov že vlci ohrozujú potravinovú sebestačnosť Slovenska sú naozaj smiešne). Nerozumiem síce, prečo Ján Budaj tak dlho váhal, kým sa takto rozhodol. Ja do byrokratických procesov veľmi nevidím, ale keby bol toto rozhodnutie (a rozpustenie komisie) urobil skôr, mohol zachrániť aj už dnes obetovaných 50 jedincov, na ktorých si poľovníci zgustnú hneď 1.novembra, ešte kým si to stihne niekto rozmyslieť a ukončia tak lov vlka na Slovensku do pár dní (a verme že navždy).
Už dnes si predstavujem tie srdcervúce príbehy a fotky z nadchádzajúceho prelievania vlčej krvi. Ľudia z nich budú pobúrení a poľovníci tiež, že sa dostali na verejnosť. Podľa Slovenskej poľovníckej komory je tlak verejnosti, štátnych a mimovládnych organizácií v mediálnom priestore na poľovníkov vyvíjaný tak enormne, že sa za ulovenie vlka vyhrážajú smrťou nielen poľovníkom, ale aj ich deťom, či rodinám. To je samozrejme neprípustné a som proti akémukoľvek násiliu, ale treba povedať, že doba sa zmenila a dnes sa spoločenská mienka konečne začína posúvať k ochrane posledných zvyškov toho, čo človek za posledné storočia (a zvlášť desaťročia) zničil.
Chápem, že videnie sveta poľovníkov a nás ochranárov je diametrálne odlišné a tiež pripúšťam, že ako uvádza šéf poľovníkov vo svojom vyjadrení o útokoch zo strany ochranárov, nemám „žiadne poznatky o 100 ročnej tradícii organizovaného poľovníctva“, a vskutku neoceňujem „poľovníkov, ktorí cieľavedomým manažovaním veľkých šeliem ochraňujú trvalo udržateľným spôsobom lovu samotného vlka“. Tieto tvrdenia pre každého so zdravým úsudkom (a nemyslím tým len ochranárov) sú nezmyselné.
Avšak netešme sa predčasne! Poľovníctvo je stále v kurze! Petíciu proti odstrelu vlka podpísalo niečo cez 50 tisíc občanov Slovenska, ale poľovníkov je podľa ročeniek SPK niečo okolo 40 tisíc, kdesi som sa dočítala 60 tisíc a včera na Facebooku nejaký člen argumentoval číslom 65 tisíc! Neoficiálne aj s pytliakmi si netrúfnem odhadnúť... Takže, áno stále máte prevahu.
Uvedené počty (a zrejme im zodpovedajúci lobbing) tiež možno vysvetľujú, prečo na Slovensku narastá uhrádzanie škôd na zveri poľovníckym združeniam s tým, že v roku 2019 sa uhradilo viac poľovníkom, než poľnohospodárom. Áno, štát uhrádza škody poľovníkom na ich „hnuteľnom majetku“ rozumej lesnej zveri. Niečo, čomu moja kamarátka žijúca v zahraničí nemohla uveriť. Nemohla, pretože v iných krajinách sú podľa šéfa ŠOP p. Karasku preplácané len škody na hospodárskych zvieratách, nie na poľovnej zveri.
Ale vráťme sa k vlkom. Celoročná ochrana vlka je v tejto poľovníckej krajine konečne dobrá správa. Lenže 50 jedincov z populácie 400 podľa všetkého padne. Neprekvapujú ma hnevlivé reakcie ľudí voči poľovníkom. Veď za každého (onedlho) zabitého vlka sa za jeho oslobodenie od trestu smrti strelnou zbraňou podpísalo na petícii tisíc ľudí. Ľudí, ktorí si asi vedia predstaviť čo to pre svorku ale prenesene aj pre prírodu znamená. Poľovníkov to ale necháva bezcitnými. Nielen oni, ale ani ľudia vo všeobecnosti neuvažujú o zvieratách (mimo svojich domácich miláčikov) ako o stvoreniach, ktoré cítia bolesť a strach. Pritom sme to hlavne my, kto im bolesť pôsobí (a tu nehovorím len o poľovníkoch, ale aj o ponáhľajúcich sa vodičoch, zakomplexovaných domácich sadistoch atď.). Tí, ktorí sa tešia zo zabíjania či utrpenia zvierat na to majú svoje dôvody, a minimálne časť z nich patrí do rúk psychiatrom. Koľko takých by sme našli v radoch poľovníkov?
Už len na záver: Nemala by som s poľovníctvom problém, keby mala zver rovnaké šance ako poľovník. Ten by mal mať v ruke nôž, možno aj luk, ale žiadne nočné videnia, strelné zbrane, autá, posedy a potravinové návnady. Lebo, povedzme si to úprimne: jediným premnoženým živočíšnym druhom sme tu my, ľudia.
