Desiaty becirk je plný lokálov, barov a diskoték so službami orientovanými práve na túto cieľovú skupinu. Trendom medzi vlastníkmi týchto a im podobných luxusných podnikov,kde fľaša podradnej vodky stojíí sto euro ( pričom jej nákupná cena je 6.50 ) je zamestnávať takzvané tischmutchen, v preklade ,, stolové ženy,, . Náplňou ich práce je sedieť celý večer a celú noc v podniku, pri alkoholom opojenom zákazníkovi, trpieť jeho dotyky,bozky so závanom pripitých úst, usmievať sa a piť. Tischmutchen je platená za výkon, čím viac vypije, tým väčší je kredit, ktorý by mal byť jej výplatnou páskou. Euro za každý vypitý drink, desať percent z fľaše. Samozrejme, ak nehovorím o ,,kráskach“, ktorých jedinou preferenciou je chutná tvárička a tento život si vybrali dobrovoľne, tischmutchen je zamestnaná na čierno, žena privezená z krajín východnej európy, navlečená v elegantných šatách s výstredným make- upom,zbavená akéhokoľvek dokladu o svojej identite a možnosti kontaktovať okolitý svet. Tischmutchen nemá pracovnú zmluvu, nemá pracovné práva bežného zamestnanca alebo aspoň človeka ako takého. Neodváži sa zavolať políciu. Ak aj náhodou príde ( dopredu avizovaná cez nejakú konexiu ) razia či kontrola, buď sú ,, orgány činné v trestnom konaní “ rovnakého pôvodu ako majiteľ a popíjajú spolu do rána, alebo sa jednoducho (na príkaz, vystrašené na smrť) nenápadne odparia samé od seba. Prinajhoršom odrapkajú pár naučených fráz, ktorých významu, pochopiteľne, nerozumejú. Majiteľ je krytý zo všetkých strán. Lokál a aj ,, brigádničky“ sú napísané na tretiu osobu- tá má ústa zamknuté obavami o existenciu svojich najbližších alebo adekvátnym finančným ohodnotením.
A tak tischmutchen každý večer vchádza so strachom do lokálu, nevediac, čo a kto ju čaká. Roztrasená, závislá na droge, ktorá je jej chlebom ( aj to len v prípade, ak sa jej šéfovi- mnohokrát najskôr manželovi či milencovi, uráči vyplatiť smiešnu sumu za obetované zdravie a ženskú dôstojnosť ). Bez limitu, permanentný príjem alkoholu, sedem dní v týždni, šestnásť hodín denne. Chronicky sa opakujúci cyklus- vypije fľašu, osem drinkov, podnapitá sa dotacká na toaletu, vyvracia sa, vráti sa späť. S úsmevom si sadá k stolu a opäť objednáva ďalšie kolo. Nie preto,že chce. Musí. Nadránom sa doplazí- a to doslova, do izby,kde trávi zvyšok dňa. Bez okien, bez dverí, tak, aby nikto ani len netušil,že dýcha viedenský vzduch, totálne separovaná od ,,slobodných“ zamestnankýň. Na šestnástich metroch štvorcových spí spolu s ostatnými osemnástimi ,, kolegyňami“. Nemá si ako vyvetrať, nemá sa kde umyť- sprchu má povolenú len pred nástupom do lokálu. Nemôže sa najesť, ubitý žalúdok už nie je schopný prijať nič okrem alkoholu. Jej zdravotný stav nikoho nezaujíma. Ak už nevládze piť, vedúci ju jednoducho naloží do auta, zavezie mimo Viedne, vyloží a odíde. Ak už nevládze piť, neexistuje. Ostáva osamelá, bez prostriedkov, bez jazykových schopností, utýraná ustavičnou psychickou tortúrou ( fyzicky si ju nedovolí zamestnávateľ napadnúť, veď čo ak by modriny niekomu padli do oka a začal vyzvedať… on si to vykompenzuje inak )a ponižovaním. Na čerstvom vzduchu, slobodná. V delíriu a s absťákom, ktorý jej napokon vydláždi cestu späť, do lokálu. Robiť tržbu bossovi a odovzdávať percentá z dane za každý kúpený kartón alkoholu silnej ekonomike štátu, pre ktorý je zrejme v tomto prípade rentabilnejšie byť hluchým, slepým a nemým.
