Každopádne, aj môj starý otec musel ,ako ktokoľvek iný, nastaviť tvár existenčným a osobným problémom, zvlášť v kontroverznej epoche dejín, ktorých bol súčasťou. Napriek tomu nepadol na kolená a časťou jeho individuality sa stal do okolia kričiaci elán. Elán, podporovaný každodennými zážitkami, ktorých ozvena mu dáva silu a chuť naplno prežiť každučký nádych, nech už dýcha akýkoľvek vzduch. Svieži s prímesou vlhkosti a pachu z rýb s kamarátmi na brehu jazera, alebo ten stuchnutý, z ošarpanej nemocničnej izby na jednotke intenzívnej starostlivosti.
Zlyhalo mu srdce. Pozrel sa na koniec tunela a vrátil sa späť. Vzdávam hold lekárom, ktorí mu verili a fascinovaní jeho až nevyrvateľnou túžbou kráčať ďalej- napriek beznádejnosti situácie, v ktorej bol, mu darovali čas. Na druhý deň, skoro ráno- pred vizitou, človek, ktorý ešte pred pár hodinami balansoval na hrane ,spoza ktorej nepočuť vôbec nič, vstal z postele. Šiel si umyť zuby a oholiť sa. Aby ho lekári a sestričky spolu s jeho ženou nevideli v stave, za ktorý by sa musel hanbiť.
Po pár týždňoch sa vrátil domov. Sadnúť si na terasu, do svojho kresla, so psom pri nohách. Spokojný a šťastný. S plánmi do budúcnosti, vediac, že za rohom ho určite čaká niečo, čo bude mať v konečnom dôsledku zmysel a vďaka čomu opäť narastie. Starý otec ma práve ponúkal kúskom z práve dopečenej ryby, ktorú, samozrejme, ulovil sám, keď jeho sa jeho sluch zaostril na rutinnú správu z denných správ:
„ Osemnásťročný, ťažko deprimovaný mladík spáchal samovraždu… “
Zdesene som sa mu pozrela do tváre. Intenzívne mi hľadel do očí a ja som v tých jeho prvýkrát videla toľko sa pýtajúci smútok.
