Silencium

Písmo: A^- | A⁺

Som moderný človek modernej doby, ktorej modernosť naplno využívam. Uľahčuje mi štúdium, prácu, každodenné povinné maličkosti a v neposlednom rade- komunikáciu s okolitým svetom.

Každé ráno ma zo sna doslova vytrháva vyzváňanie šialenej melódie z budíka v mobile, ktorý mi aj tak musí prísť vypnúť spolubývajúca. Dám si sprchu, v letku vypijem šálku ešte takmer vriacej kávy a utekám do školy.

Prvá vec, ktorú, sediac v lavici s patričným výrazom záujmu na tvári spravím je, že si skontrolujem mail- box. Aktuálne správy, zopár spamov, reťazovka od brácha a fotky z víkendovej party.

Celé dopoludnie ťukám do klávesnice na laptope, paralelne so slovami prednášajúceho. Medzitým sa stihnem prihlásiť na niekoľko chatových portálov, na ktorých mám registrované kontá a so spolužiačkou, sediacou o stoličku ďalej rozoberáme profily chat- roomových playboyov.

Počas prestávky na obed,na jedlo, samozrejme, nie je čas. Nad šálkou voňavého espressa sa v univerzitnej kaviarni sťahujú filmy a aktualizácie. Chvála vynálezcovi WiFi!

A opäť- niekoľko hodín čumenia do monitora.

Večer, po príchode domov a vybielení chladničky, zaľahnem do postele. Najskôr mi volá mama. Otec jej nepomáha v kuchyni, brat doniesol poznámku a babka spadla z bicykla. Pätnásť minút. Nestihnem spracovať tieto informácie a už telefonujem s priateľom. Kto je ten chalan z fotiek na facebooku, ktorému sedím na kolenách?! Polhodina. Plus niekoľko smsiek navrch.

Konečne zaliezam pod perinu. Mobil. Menu. Nástroje. Budík. A ešte zopár krátkych textových správ známym. Na kolená si zoberiem môj milovaný laptop a cca do druhej ráno chatujem s kamarátmi. Musím predsa vedieť, čo je nové v rodnom meste! Nasýtená informáciami o ničom, zaspávam s MP 3 prehrávačom na ušiach.

Takmer sama v poloprázdnom byte, avšak, vďaka komunikačným prostriedkom- bez pocitu osamelosti.

Po niekoľkých mesiacoch takéhoto štýlu mám čierne kruhy pod očami, dioptrie a insomniu grátis. Vôbec mi to neprekáža, hlavné je, že neostávam ani na okamih sama.

Dostalo sa mi cti byť ubytovaná v seminári katolíckej cirkvi. V takom, kde sa v

neuveriteľne striktnom režime vychovávajú bohoslovci. Budúci kňazi šesť rokov žijú za vysokými múrmi s permanentným programom. Ich denný plán je nemenný a rozvrhnutý do poslednej minúty.

Osobne som s nimi a ich poriadkom mala spoločne určený len čas na jedlo. Raňajky- 7.00 Naivne som si, ako vždy, nastavila budík. No bolo to dobré akurát na to, že sa mi vybil telefón, otočila som sa mu zadkom a spala som ďalej. O tri hodinky neskôr ma prebudil divné zvuky vydávajúci žalúdok. Vytrepala som sa z postele, spravila zo seba človeka a poď ho hľadať nejaké jedlo.

Aké sklamanie! Žiadny bufet, žiadna kaviareň. V okolí semináru len stromy, stromy, poľná cesta vysypaná štrkom a opäť stromy. Donáška! Preblesklo mi hlavou. Smola, mám vybitý telefón a nikde nikoho. A keby aj, ťažko by som tu niečo také vôbec zohnala.

Do 14.00 som teda sedela na izbe a pozerala pofidérne americké komédie. Internet? Veľmi rýchlo som sa spamätala z tohto sna. V dosahu neboli žiadne bezdrôtové siete a ani lokálne pripojenia.

Po výdatnom, až prekvapivo chutnom obede som mala svoj program skoro do noci, takže o zábavu som mala postarané. Až prišiel čas vrátiť sa na izbu.

Putujúc obrovskými chodbami ešte väčšieho semináru ma po chvíli zarazilo neskutočné ticho. Až na druhý deň som sa dozvedela, že to bolo silencium. Študenti teológie v ňom mali uťíšiť sami seba, svoje myšlienky a ostať až do rána v absolútnom- fyzickom aj duchovnom tichu. Pretože Boh sa vraj prihovára v tichu. V danom momente som ani len netušila, čo to má znamenať. Vystrašená som vrazila do izby, zamkla sa a... ostala som sama.

Prvá vec, ktorá ma inštinktívne napadla, bola skontrolovať mobil. Ani sa len nezapol. Otvorila som laptop, ale aj ten mi bol akurát tak na dve veci. Nič zaujímavé ňom nebolo. Nuž som si obliekla pyžamko, zhasla svetlo a skryla sa pod periny. Po veľmi dlhom čase, pred polnocou.

Ostala som sama v tichu a tme. Úplne sama. Žiadny chat, žiadne sms, žiadne tóny z MP 3. Spočiatku ma to desilo. Po chvíli som si zvykla a neuvedomujúc si,čo robím, sústredením sa

na dýchanie som sa totálne uvoľnila.

Akosi som nemyslela na to, či ma nejaké strašidlo špehuje zo skrine. Alebo, čo si zajtra oblečiem. Či stihnem včas odovzdať seminárku... Bola som len ja, môj nádych a výdych a viac nič. V takomto stave som zaspala.

Prebudila som sa bez depresie z toho, čo všetko musím a aká som už teraz unavená. Nepotrebovala som si ráno zapáliť a spláchnuť to dávkou kofeínu. Zažila som svoje prvé silencium, bez toho, že by som vôbec vedela, čo to vlastne je. Podstatné bolo, že som prežila noc bez mobilu, bez laptopu, a že som dokázala vypnúť aj bez panáka.

Boh sa mi síce neprihovoril, teda, aspoň o tom neviem. Ale ktovie. Možno, ak budem trénovať... Čo určite budem po tejto skúsenosti každú noc.