Tá istá práca a predsa iný svet - 1. časť

O tom aké to bolo, aké to je.. a o tom, ako nemám šajn aké to bude :) retrospektívna úvaha nad dobrodružstvom jedného paramedika... paramedičky :D  Časť Prvá

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Mám za sebou 3 roky v Anglicku. V mysli sa vraciam na začiatok, kedy padlo moje rozhodnutie odísť. Pred očami som mala svoj vytýčený cieľ - dostať sa na záchranku v inej krajine, a bez toho, aby som si pripustila, že by to nemuselo vyjsť som sa vrhla vpred do neznáma.

Živo si pamätám moju rozlúčku v Poprade, pred tým ako som odletela. Zastavili sme sa na kávu s kamarátom Kuškom, však neodletím z mesta kde býva, bez toho aby sme sa stretli. Do očí sa mi tisli slzy,veď som na Slovensku nechávala svoju spriaznenú dušu a všetkých priateľov. On si zrazu vybral pero a na servítku si napísal moje meno. Pozrela som sa nechápavým pohľadom so slzami v očiach a on sa len usmial a zahlásil - neboj nič, škrtám si ťa! :D

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kufor, ktorý som dostala od mojich najbližších priateľov bol napráskaný do vrchu a iba som tajne dúfala, že nepresiahne povolenú váhu. Všetok môj "majetok" bol v tom kufri o váhe 23 kg. A tak som priletela. Prvý anglický autobus, prvý vlak a zrazu som sa ocitla v Londýne na Kings Cross. Stretla som sa tu s kamarátom môjho kamaráta, ktorý ma napriek mojim obavám prišiel vyzdvihnúť. Tak som v mojom anglickom dobrodružstve stretla prvých ľudí, ktorí prispeli k tomu, aby som sa dostala tam, kde som dnes. Ryža s Kajom neboli jediní skvelí ľudia na mojej ceste v Londýne, ale boli ľuďmi, ktorí mi to na začiatku uľahčili a ostali priateľmi dodnes.

SkryťVypnúť reklamu

Londýnske dobrodružstvo mi prinieslo do života aj dve Lucky u ktorých som bývala na gauči asi 3 mesiace a ďalších skvelých Slovákov. A hoci som si nepripúšťala, že som v podstate bezdomovec v cudzej krajine s tesným rozpočtom, ono to tak bolo. 3 mesiace som sa borila s anglickou byrokraciou. Však už len otvoriť si účet bol nadprirodzený výkon preniknutia do Hlavy XXII. Toto obdobie však dnes hodnotím ako čas, kedy som mala spomaliť. Vypadnúť z vražedného slovenského tempa a la " už teraz je neskoro" a zastaviť. Pripraviť sa na niečo iné.

Prvý job prišiel až po mesiaci a pol, pretože som odmietala prácu mimo svojho odboru. Žiadosti som rozposlala na všetky záchranky alebo spoločnosti, ktoré majú niečo spoločné so záchrankou. Žiadala som o akékoľvek pozície asistentov paramedika či vodičov PTS čo je naša DZS, ale presvedčiť ľudí, že "Eastern Europe" nie je krajinou tretieho sveta s pochybnými zdravotníkmi a že práve ja som pre nich tá pravá, bol takmer nadľudský výkon. Zvlášť ak ich musíte presvedčiť kusom papiera na ktorom je iba vaše CV a motivačný list. Dostať mailovú odpoveď alebo pozvanie na osobné interview sa už ráta ako perfektný úspech. Nič z toho sa však nedialo a ja, netrpezlivá žena som to ťažko znášala. Ako čas plynul, frustrácia rástla a peniaze sa míňali, začala som znižovať svoje nároky a prijala som fakt, že niekde začať musím. Neupustila som však z odhodlania zamestnať sa v zdravotníctve, a tak som zobrala prácu detskej ošetrovateľky. 

SkryťVypnúť reklamu

Nikdy som nechcela odísť do zahraničia a stať sa opatrovateľkou, ale v tom čase som to zobrala ako nutnú voľbu. Nová práca mi priniesla prvú skúsenosť so zamestnaním a zamestnávateľom v UK. Bola som zaskočená, lebo zrazu som nemala pocit, že vo svojej práci som ako nevoľník, ktorý má kopec povinností voči zamestnávateľovi, ale ako zamestnanec, ktorý má aj svoje práva a všetci - na čele s nadriadeným - ho povzbudzujú k tomu aby to využíval. Nie, nebolo to všetko iba ružové a áno, systém tu má kopec nedostatkov, ale pracovná kultúra v ktorej sa zrazu ocitnete je neporovnateľná. 

Nová práca mi dala nový dych.. hlavne do peňaženky, keďže som už bola v mínuse a bez peňazí :D ale zároveň ma utvrdila v tom, že to nie je práca, ktorej sa chcem venovať dlhodobo. Táto skúsenosť mi dala príležitosť nakuknúť do tajov ošetrovateľskej práce a stretla som sa s ďalšími zaujímavými ľuďmi, ktorých osudy sa poprepletali s tým mojim. Zrazu som si začala uvedomovať, koľko šťastia mám v živote už len preto, lebo som zdravá a nemám nikoho, kto je chorý a dlhodobo závislý na mne. Zároveň som bola nadšená a užasnutá tým, ako sa anglický zdravotný systém alebo NHS dokáže postarať o svojich chorých pacientov a ľudí odkázaných na pomoc iných. Ako je možné mať choré dieťa, ktoré musí mať 24/7 starostlivosť, je odkázané na dýchací prístroj a s tým spätú starostlivosť a zároveň to nemusí finančne či celkovo zrujnovať rodinu. Ako je možné, že toto dieťa dokonca môže vyrásť, dospieť a v rámci svojich možností môže byť samostatné. Ako je možné, že matka, ktorá má okrem tohto dieťaťa ďalšie deti, nemusí zabudnúť na všetko a všetkých a dať zrazu 100% svojho času iba tomu chorému. Pri tom všetkom nemusia byť milionári. Napadlo ma, ako je možné, že takéto niečo funguje v krajine iba 2,5 hodiny letu zo Slovenska a prečo sa tým už niekto u nás doma neinšpiroval. Na záver tohto obdobia môžem len povedať, že som nadobudla obrovskú úctu voči ľuďom, ktorým do života príde choroba a nevzdajú to a zároveň som nadobudla obrovský obdiv voči ľuďom, ktorí robia prácu opatrovateľov / ošetrovateľov a robia ju s enthusiasmom a dlhodobo. Ja by som to nedala...

SkryťVypnúť reklamu

Po dvoch mesiacoch v práci detskej ošetrovateľky som zrazu dostala šancu splniť si sen a vrátiť sa do svojej profesie. Znamenalo to však ďalší krok do úplného neznáma. Opustiť Londýn a ľudí, ktorí mi pomohli a ktorých som za ten čas spoznala. Zbaliť si svoj 23 kilový kufor a odísť na miesto kde nikoho nepoznám a zatiaľ nemám ani kde bývať. Túžba dostať sa na miesto v záchranke kam patrím, však predčila všetky obavy a tak som sa pobalila a nastúpila na vlak z Londýna...

Soňa Mojžišová

Soňa Mojžišová

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som paramedic. Človek, ktorého si ľudia radšej nepamätajú, lebo prichádza v situáciách, ktoré si väčšinou pamätať nechceme, alebo k ľuďom, ktorých si spoločnosť akosi vyčiarkla... Nie, nejde vždy o život, niekedy ide len o situácie v ktorých si ľudia nevedia rady... a tak sme tam poslaní my - záchranári/ paramedici. Nájsť spôsob alebo riešenie ako z toho von. Či už je to záchranka na Slovensku alebo v Anglicku alebo kdekoľvek na svete... pacient je stále ten istý :) a nie, nemýľte sa.. I am not a Hero, it's my job. ;) Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Radko Mačuha

Radko Mačuha

244 článkov
Pavel Macko

Pavel Macko

189 článkov
Lucia Nicholsonová

Lucia Nicholsonová

207 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu