Dávam si v živote ciele, dlhodobé, krátkodobé, dočasné... avšak zisťujem, že nie cieľ, ale cesta k nemu je dôležitá. Cesta, ktorá je kľukatá, niekedy ťažká a zároveň tak dôležitá aby som sa stala tým, kým som. Niekedy sa ocitnem na križovatke, kde sa musím rozhodnúť, ale dnes už viem, že nesprávne rozhodnutie nie je. Rozhodnúť sa inak, znamená len to, že tá cesta bude vyzerať inak. A tak môžem len veriť, že "všetko ide podľa plánu" - aj keď to nemusí byť práve ten môj plán, a vykročiť.
Dnes sa nad druhou etapou svojho dobrodružstva zamýšľam s úsmevom. Avšak vtedajšie pocity boli plné očakávaní, strachu z neznáma, strachu či to zvládnem - lebo som to vnímala ako svoju jedinú šancu, plné sĺz, pocitov osamelosti a neúspechu, ale zároveň nadšenia z príležitosti splniť si sen. Obdobie plné prekvapení.
Cesta vlakom z Londýna viedla do malého mestečka zvané Chippenham. Tam som mala absolvovať tzv. blue light course ( kurz na to, aby som dostala oprávnenie vodiča šoférovať s výstražným svetelným a zvukovým zariadením), ktorý bol podmienkou na to, aby som mohla pracovať na záchranke vo výjazde.
Mám pocit, že niektoré veci sa dejú medzi nebom a zemou a jednou z nich bolo práve aj malé nedorozumenie o mojich šoférskych schopnostiach na interview. Pýtali sa ma, či mám vodičský preukaz, na aké skupiny a ako dlho. Na všetky tieto otázky som pravdivo odpovedala, avšak čo sa ma nespýtali bolo ako často šoférujem a či som vôbec niekedy šoférovala v Anglicku. Totiž na to, aby ste sa zamestnali v tejto krajine na záchranke, musíte byť šofér s oprávnením minimálne na skupinu C1, lebo vo výjazde na záchranke sa za volantom striedate. Všetky požiadavky som oficiálne spĺňala a tak som dostala ponuku na mesiac pracovať ako asistent paramedika a následne sa v Septembri pripojiť ku skupine slovákov, čechov a poliakov, ktorí boli vybratí na interview v Prahe. Záchranka u ktorej som sa uchádzala o miesto, robila nábor na paramedikov v Európe. Prišla som im do rany práve v období, kedy chceli rozbehnúť projekt tzv. integrácie európskych záchranárov do paramedického systému v UK. Týmto spôsobom sa rozhodli zamestnať nových paramedikov spoza hraníc, pretože ich nemali dostatok z domácich zdrojov.
Blue light tréning bol naplánovaný v období prvých troch týždňov na začiatku môjho nového zamestnania. Z listu s ponukou mojej novej práce som pochopila, že jeho úspešné absolvovanie je podmienkou, aby som mohla pracovať. Keďže som sa šoférovania tak trochu obávala, vytiahla som knižky o anglických pravidlách cestnej premávky a o dopravných značkách už v predstihu. Snažila som sa samu seba presvedčiť o tom, že to nemôže byť až také iné oproti šoférovaniu na Slovensku a hoci mám orientačný nezmysel a zvyknem sa stratiť aj v nákupnom centre, nemohla som dopustiť aby ma takáto malá komplikácia pripravila o moju novú prácu.
Prístup môjho nového zamestnávateľa som od samého začiatku nechápala. Keď som sa vyjadrila, že prácu prijímam, ale nemám ubytovanie, zariadili pre mňa ubytovanie v hoteli. Obávala som sa, či si to budem vedieť celé finančne dovoliť, ale ostala som v nemom úžase keď mi bolo vysvetlené, že celý blue light kurz aj s ubytovaním mi hradí zamestnávateľ. To som ešte nevedela o prekvapení, že za to, že som na kurze mi už normálne príde výplata. Bolo to pre mňa zázračné a nepochopiteľné. Stále som v tom hľadala nejaký zádrheľ, žiadny som však nenašla. A tak som prišla so svojim 23 kilogramovým kufrom do Chippenhamu.
Hneď ako som vystúpila z vlaku som narazila na problém, lebo som netušila kde som a ako sa dostanem do tréningového centra s adresou uvedenou v liste. Vďaka Bohu za taxíky :D. Jeden som si zavolala a dala som mu adresu. Taxík zastal pred rodinným domom a šofér mi oznámil, že sme na mieste. Bolo mi to trošku zvláštne, že by tréningové centrum bolo v budove, ktorá vyzerala ako rodinný dom, ale napriek tomu som tento pocit potlačila, zaplatila som za taxík a vystúpila aj so svojim kufrom na chodník. 7 hodín ráno, na ulici nebolo nikoho. Tréning mal začať o 7:30 tak som sa vybrala k domu, že zaklopem. Na moje prekvapenie mi otvorila dáma v župane. Pozrela na mňa nechápavým pohľadom, potom na kufor, potom opäť na mňa s prídavkom zdesenia a mne došlo, že asi nebudem na správnej adrese. Pre istotu som sa opýtala, či je toto tréningové centrum s danou adresou, ale keďže jej nechápavý pohľad pomiešaný s prekvapením a zdesením iba umocnil negatívnu odpoveď, rýchlo som sa ospravedlnila, že som ju vyrušila. Vysvetlila som, že hľadám tréningové centrum, a že ma taxikár vyložil pred ich domom a tvrdil, že som na mieste. Hoci ani ona nevedela, kde to tréningové centrum je, uistilo ju to, že hoci to tak mohlo vyzerať - nie, nesťahujem sa k nim, nie som žiadne zamlčané dieťa a ani milenka jej manžela.
Zúfalá, že neviem nájsť tréningové centrum a už nemám ani veľa času, som zapla google mapu a skúsila som zapojiť všetky svoje vedomosti o orientácii v teréne, ktoré sa mi márne snažili vštepiť počas vysokej školy. S obrovským šťastím a vypätím všetkých svojich orientačných pozostatkov som nakoniec to ozajstné tréningové centrum našla - bolo trošku skryté a predpokladám, že ani taxikár v skutočnosti nemal predstavu o tom, kde to je. Spotená a ufučaná som tam predsa len dorazila na čas. Inštruktor v uniforme ma privítal s úsmevom a s vtipnou poznámkou či sa k nim sťahujem a či v tak veľkom kufri mám celý svoj dom... ani netušil, akú mal pravdu.
Zaradili ma do kurzu s ďalšími ľuďmi, všetko domáci Angličania. Prvé prednášky, zoznamovanie, a moja frustrácia, že ešte neviem komunikovať v angličtine tak, aby som vyjadrila všetko tak ako to myslím. Nevadí, boli milí. Možno iba slušní a možno iba Angličania - do teraz ich neviem čítať a uhádnuť čo ako naozaj myslia. Večer som sa ubytovala v hoteli a na druhý deň to prišlo. Moja prvá jazda v Anglicku. Nasadili nás po troch do Mercedesu Sprinter a šli sme sa previesť. Účelom bolo, aby inštruktor získal predstavu o tom, ako na tom sme, aby vedel na čom má s kým pracovať. Očakávali od nás pokročilú jazdu skúseného vodiča - toto som však ja netušila. V mojej hlave bol plán nikoho nezabiť, nerozbiť auto a držať sa vľavo. Po mojej skúšobnej jazde si ma inštruktor zavolal von z auta s otázkou čo si myslím o mojej jazde. " Myslím, že nie až také zlé na prvú jazdu v Anglicku." znela moja odpoveď. Bola som na seba naozaj hrdá, lebo všetky tri veci čo som mala ako cieľ svojej jazdy som zvládla. Skoro mu zabehlo a neveriacky na mňa pozeral či to myslím vážne.. ono keď idete 20 míľ za hodinu tam kde je 50tka, beriete obrubníky a pred kruhovým objazdom, ktorých je tu mimochodom neúrekom, rôznych veľkostí a typov s rôznym počtom pruhov, máte v očiach smrť, to asi nebola celkom jazda, ktorú očakával. Ďalšia jazda a ja som nadobudla pocit, že aj resuscitovať je jednoduchšie ako šoférovať v Anglicku. Noc na hoteli som preplakala presvedčená o tom, že takto sa to končí.
Prekvapenie prišlo na ďalší deň. Inštruktor ma zobral na jazdu do tichšej oblasti, upozorňoval ma a viedol spôsobom, až som pochopila - chce to len trocha cviku a zvyknúť si. Napriek tomu si ma na konci dňa zavolal a oznámil mi, že na kurze končím, lebo ho nemám šancu za týchto podmienok urobiť. Opäť moje " hlúpe" slzy a pocit, že idem domov, lebo som to nezvládla. Na moje prekvapenie to tak nebolo. Sadli si so mnou v kancelárii a ospravedlnili sa mi, že ma vystavili takej situácii, ktorú som už od začiatku nemala šancu zvládnuť. Následne prišli s tzv. " akčným plánom" kde sme spoločne diagnostikovali moje nedostatky a navrhli spôsob ako ich odstrániť. Nechápala som to. Celé mi to prišlo ako sci-fi. Nemohla som uveriť, že ma nevyhodili a anglický systém ma začal udivovať ešte viac ako pred tým.
V Anglicku to tak totiž nefunguje. Nemáte len jedinú šancu. Skutočnosťou bolo, že som bola ich prvou skúsenosťou s Európskym záchranárom a netušili, že by šoférovanie mohol byť problém. Bola som také laboratórne morča. Vďaka ich skúsenosti so mnou, zaradili do projektu pre Európskych záchranárov, ktorý mal začať v septembri aj intenzívny kurz pokročilého šoférovania na anglických cestách pred tým, ako absolvujú Blue lights kurz.
A tak ma presunuli do Bristolu, prebookovali hotel a zrazu som sa ocitla v meste, kde moje dobrodružstvo pokračovalo ďalej.
