Našťastie existujú stretávky, ktoré nám okrem nášho veku pripomínajú aj mnohé iné veci. Som zástanca názoru, že na stretávky treba chodiť, aj keď sa nám nechce. Človek tam môže zistiť veľa zaujímavých vecí aj o vlastnom živote.
Stredná škola, Gymnázium. Patrili sme medzi elitný ročník. Výborné výsledky triedy, jedenásť čistých jednotkárov z tridsiatich detí, žiadne predmaturitné tehotenstvo. Po maturite sme sa rozbehli správnymi ekonomicko-právnymi smermi. Kolektív sme boli priemerný. Roztrieštený na jednotlivé skupinky podľa zamerania, dotácií rodičov alebo lokality, v ktorej sme žili. Nikdy som nezažila súdržnosť “ducha triedy“, ale nebolo to zlé. Iba také bezduché.
Napriek tomu, že som si veľa o svojich spolužiakoch nepamätala, tešila som sa na stretávku po 11 rokoch. Vtedy maturanti, dnes čerství tridsiatnici. Bola som zvedavá. Tešila som sa aj z toho, že sa môžem vymódiť.Stretávku sme mali v slušnom podniku. Organizátorka myslela na každý detail. Prekvapilo ma, že máme DJ a voľnosť v konzumácii barových zásob. (Dar o prítomného sponzora).
Hneď ako som vošla do miestnosti, upútali ma skupinky zabávajúcich sa ľudí. Z 30tich maturantov prišlo 20. Chlapci sa zmenili na mužov, dievčatá zoženšteli. Mala som problém identifikovať kto je kto. Našťastie boli kamarátky, ktoré mi našepkávali.Zdalo sa mi, že asi všetci musia byť v kontakte, keď sa tak bavia. Omyl! V interaktívnom kontakte bola každá skupina zvlášť. Radostne sa vítali, bozkávali a objímali. Moja anamnéza ma stále akosi nechcela pustiť, ale aj tak som sa tešila na predstavovanie.
Usadili sme sa. Triedna odštartovala úvodné kolo. Cez jednotlivé sebaprezentácie som sťažka spoznávala svojich spolužiakov. Nával faktov o tom, kde kto pracuje, aký post dosiahol, akú firmu si založil, koho si zobral, akú honosnú mal svadbu, do akej superškôlky chodia ich nesmierne nadané deti, čo (ne)robia ich polovičky, a aké veľkolepé plány majú do budúcnosti ma zastihli nepripravenú. Mala som pocit akoby všetci žili superživoty, vedeli vždy správne investovať, nikdy nerobili chyby. Jeden vstával za druhým a generoval ešte lepší superživot ako ten pred ním. Elitná skupina neporaziteľných a nesmrteľných. Akcelerácia fabulácie vcucla aj mňa. Vygenerovala som ďalší superživot. Zabalila som svoje životné etapy do humorného papiera a malé veci do veľkých slov. Publikum som dostatočne pobavila. Hlavne, že to zapadlo do konceptu.
V nasledujúcich minútach mi začalo vŕtať hlavou prečo som to urobila. Zaplietla som sa do víru ľudí a pátrala po odpovedi. Vypočula som si rôzne detaily zo superživotov a zistila som veľa dôležitých súvislostí. Napríklad: Keby niet môjho strýka...Ten náš podnik je vlastne u nás v dome...Neplánujeme veľkú svadbu, bola by už druhá...
Keď začal byť nával úspechu nedýchateľný, popriala nám triedna všetko dobré s dúfaním, že tie naše životy a vzťahy sú ozaj také pekné, ako sme ich opísali. Po niekoľkých kolách šampanského mi superúspešní dávala rady o tom, ako sa mám správne vydať a pracovať na potomkovi. Mojej kamarátke sa ušlo pozvanie do auta od sponzora a otca dvoch detí. Naozaj som sa cítila ako na strednej. Opitú som ju ťahala domov a ona vykrikovala:,, Aj keď mám teraz spackaný život, aspoň žijem normálne!“
Vydýchla som si, keď sme boli out. Neviem, či to bolo čerstvým vzduchom alebo znižujúcim promile, ale normálne som sa tešila, že beriem úver na auto a môžem robiť chyby.
Soňa Tóthová
