Spln na anglickej riviére. Noc a deň v Bournemouth.

V roku 2017, kedy som žila v Birminghame, som túžila v rámci Anglicka pocestovať a spoznať čo najviac miest, mestá kam som za predošlé roky života v hmlistom Albione ešte nenakukla.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Vďaka strategickej polohe a dopravným uzlom bol Birmingham dokonalým východiskovým bodom, tento raz na cestu na juh, k anglickému pobrežiu. Spomínam si, ako som v jedno popoludnie sedela zavalená e-mailami a aby som si aspoň trochu vydýchla, pustila som sa do reči s kolegyňami a bazírovala na tom, kam pôjdem tento víkend, aby som na víkend v Birminghame nebola sama a niečo nové aj spoznala. Rečnila som, že by som mala chuť na priezračnú vodu, pláž a dobrodružnú samotu. Zapla som si Google Maps, klikala na mestá, porovnávala autobusy a vlaky až došlo na anglickú riviéru, Dorset a mesto Bournemouth. Skoro ráno v sobotu som už trielila na birminghamskú New Street, odkiaľ mi na juh vyrážal autobus National Express. Krátka cesta, niečo okolo 6 hodín so stŕpnutým zadkom, ale dorazila som. Skoro poobedie, vzduch plný škriekajúcich čajok a moje žily pretekali vzrušením. Nemala som ubytovanie, ani len hostel. Túžila som po dobrodružstve, proste niečom inom. Môj plán bol prežiť noc prechádzkou na pobreží, vydržať do rána, zažiť východ Slnka v zátoke a poobede nastúpiť na spiatočný autobus.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hneď po príchode do Bournemouth mi udrelo do očí to veľké množstvo bezdomovcov, čo pospávali na pobreží medzi farebnými domčekmi a hemžiacimi sa turistami. Bolo mi ich ľúto. Nemali domov, v noci museli byť neustále v pohybe alebo sa niekam vytratiť, aby tam nezamrzli a cez deň, unavení z noci sa v tom hluku vôbec nevyspali. Každý má na bezdomovcov vlastný názor, súdiť je ľahké, no život vratký a kto vie čo všetko sa muselo stať v životoch týchto neznámych, že skončili na ulici sami, ako bytosti, ktorých sa každý stráni.. Viem sa vžiť do ich kože, keďže som sama s peniazmi neustále na hrane.

Mesto s viktoriánskou architektúrou a krásnou prírodou, nádherný biely piesok a čistá pláž, to je v skratke Bournemouth. Bournemouthská pláž získala na základe hodnotenia Trip Advisor ocenenie najlepšej pláže v Spojenom kráľovstve a tiež sa pýši titulom 5. najlepšej pláže v Európe, čo na Anglicko vôbec nie je zlé. Celé pobrežie je voľne prístupné, nie je rozorvané a oplotené ako v takom Brightone. Pri potulkách nešliapeme na pichajúce kamene, ale na mäkkučký biely piesok. Ten je veľmi čistý, za smeti tu človeku nasolia mastné pokuty, vďaka čomu pôsobí celé pobrežie priam nebesky. Naokolo palmy, doslova až tropická vegetácia, parkom v centre mesta pretekal priezračný potôčik s tak čistučkou vodou, že som už z diaľky videla ryby a vodné rastliny. Potok sa vinul uprostred zelene ako strieborná stuha a všade naokolo v tráve si vysedávali ľudkovia. Poblíž, pod borovicami sa skrývala veľká voliéra s exotickým vtáctvom. Bola som absolútne unesená. Najlepší prvý dojem, idylka ako vyšitá.

SkryťVypnúť reklamu
Low Gardens
Low Gardens (zdroj: osobný archív)
potok
potok (zdroj: vlastný archív)
potôčik
potôčik (zdroj: vlastný archív)

Krátko po tom, čo som si kreslila v piesku pri mori ma zastihol dážď. V minúte som premokla do nitky a následne sa sušila pol dňa. Mala som so sebou náhradné oblečenie, ale to boli len letné šaty na prezlečenie v nasledujúci deň, kým môj sveter premokol, lebo ma sklamala bunda. 

pobrežie Bournemouth
pobrežie Bournemouth (zdroj: vlastný archív)
50 shades of blue
50 shades of blue (zdroj: vlastný archív)

Snažila som sa za svetla pobehať čo najviac a tak som z ochutnávky mesta stihla aspoň prekrásny park Lower Gardens, umeleckú galériu Russell-Cotes Art Gallery & Museum, no na večer ma však zastihla únava a tak som si sadla do Costy. Tu som pri dvoch kávach a sendviči presedela až do záverečnej, kedy sa skončila otváracia doba a mne začala moja nočná túra. Človek mieni, no príroda mení. Niečo po druhej v noci mi už škrípali kolená a lepilo v zadku. Prechádzala som sa uličkami zarastenými obrovskými stromami, kde miestami ešte presakovalo svetlo zo záspávajúcich domov. Sem tam sa mihla pouličná lampa, v jednej zákrute sa mi ukázala aj zvedavá líška. Mala som pocit, ako keby som sa ocitla na úvode filmu Harry Potter a Kameň mudrcov, konkrétne v scénke, kde profesor Dumbledore pomocou deluminátora postupne zatemnil celú ulicu. Malo to niečo do seba. Nadránom som sa prechádzala v cudzom meste, šliapala tichými uličkami zaspávajúcich príbytkov štvrte Boscombe a pri každom zašušťaní, či zvuku prichádzajúceho auta mi srdce ihneď odbíjalo o čosi rýchlejšie. Vydržala som niečo vyše dvoch hodín, až som sa vydala späť k cestičke cez svah, cestou dolu do Bournemouth a k pobrežiu. Atmosféra bola neopísateľná. Celé pobrežie takmer ľudoprázdne, len sem-tam sa mihli nejakí rozjarení ľudia alebo pár húževnatých stanov tvrdohlavo postavených na mrazivom piesku. Do rána bolo ešte stále ďaleko, takže som si spavila krátku cestu späť smerom do mesta, než som sa pristavila pri móle Bournemouth Pier.

SkryťVypnúť reklamu

Mólo bolo cez noc otvorené a do východu Slnka voľne prístupné rybárom. Na moje prekvapenie sa ich tam zišlo celkom dosť, no mňa najviac ťahal Spln, odraz mesiaca topiaceho sa vo vode. Nikdy v živote som nezažila noc na pobreží a tak bol pre mňa zážitok Splnu nad vlnami niečo neopísateľné, mýtické až ma to doslova ťahalo pod vodu. Keby nebola taká ľadová, určite by som počkala na ráno medzi vlnami, lenže more pri Bournemouth je pre mňa príliš studené. 

Spln Bournemouth
Spln Bournemouth (zdroj: vlastný archív)

Po tom, čo si moje kolená trocha oddýchli, nohy ma už ťahali späť k pohybu a objavovaniu. Otočila som sa tam, odkiaľ som pred chvíľou prišla, smerom k Boscombe a neustále sa otáčajúc za topiacim Mesiacom som vyrazila smerom k miestnej prírodnej rezervácii Hengistbury Head Visitor Centre a vidine brieždenia nad útesom.

SkryťVypnúť reklamu

Neviem presne koľko času mi to zabralo. Viem len to, že som cestou prešla pri obrovskom množstve spŕch a toaliet, ktoré boli na pobreží snáď každých 400 metrov až sa pobrežie s hulákajúcimi vlnami minulo, cesta začala stúpať a úmerne tomu, ako sa piesok vzďaľoval pribúdali veľké domy a asfaltové cesty. Kľučkovala som medzi vilami na útese, na základe turistickej tabule si to sekla cez zarosené a nad ránom mrazivé pole. Spoločnosť mi robilo niekoľko kráv, ktoré boli na voľno, minimálne ohradené nízkym pletivom a tiež prebúdzajúci sa psíčkári, čo sa vydali na ranné venčenie. Plán bol idylický, ale moje telo mi tento zážitok len tak nedarovalo. Kolená ma neprestajne boleli, bola mi zima, tvár a vlasy rozšľahané celonočným slaným vetrom. Po pravde som už ťahala z posledného, až som dorazila k poslednej tabuli informujúcej, že za ňou sa už začína rezervácia Hengistbury Head.

Zatiaľ čo som sa ja ledva vliekla po piesočnatých dunách porastenými vysokou trávou, miestami prerušovanou betónovou cestičkou, niekoľko nesmierne energických jedincov, nazvyme ich bežcami si to už v protismere z útesu, rýchlym tempom namierilo späť k mestu. Stihla som to a hoci to vyznie gýčovo a maximálne pocukrovane, pri pohľade na vychádzajúce Slnko stála celá túra za to. Brieždenie v zátoke s príznačným názvom Mudeford Spit bolo rovnako magické ako nočný Spln nad morom. 

Hengistbury Head
Hengistbury Head (zdroj: vlastný archív)

Veľké množstvo malých ľodiek akoby pohodených v bahne pri drobných drevených domčekoch. Čiernu vodu a slabnúcu tmu postupne zaplavovali prvé lúče vychádzajúceho Slnka, až všetko naokolo nerozsvietilo jasné ráno.

Mudeford Spit
Mudeford Spit (zdroj: vlastný archív)
Mudeford Spit
Mudeford Spit (zdroj: wikipedia)
pobrežná stráž
pobrežná stráž (zdroj: vlastný archív)

Myslela som si, že ma asi klepne. Bola som si tak detsky vytešená, no zároveň tak naivne nezodpovedná. Naplánovať si nocľah na pobreží, v cudzom meste, ufučanom vlhkosťou od mora aj vodou z občasných prehánok môže napadnúť len istej skupine ľudí. Medzi nich rátam aj seba. Záver výletu je už kratší a menej jasný. Následné udalosti sa mi akosi vliali do jedného. Ešte stále vo mne veľmi silno rezonoval nočný Spln a teraz sa mi k tomu aj klepali nohy po tom magickom východe Slnka. 

Viem, že som sa vytešovala svojmu zdolaniu noci a ako divá fotila všetko naokolo, ale ako to už klasicky býva – nekvalitne. Asi som zapla autopilota a nejako sa dovliekla späť do mesta. Chôdza sa mi zdala ako nekonečná púť, oveľa dlhšia než moje nočné putulky. Bolo skoro ráno, nedeľa a všetko zatvorené. Sadla som si na lavičku, do toho krásneho parčíka s kryštáľovým potokom, že si trolinku oddýchnem, len na malú chvíľu a ani neviem ako, ale v nasledujúcej chvíli som sa už budila na cyklistu, čo stál nado mnou s otázkou, či som okej a či niečo nepotrebujem. Po celonočnej túre som na tej lavičke okamžite zalomila. Šok z toho, že som zaspala ma hneď postavil na moje rozgajdané nohy a tak som sa vydala na lov, na svoju honbu za otvoreným obchoďákom, kde už čakali toalety, ranná rutina, čerstvý make-up a čisté šaty, no nešlo to tak ľahko. Nedeľa a tak všetko otváralo oveľa neskôr. Debenhams zatvorený, ja som už mala dušu na jazyku až sa mi nečakane pošťastilo so starým obchoďákom. Jasne si spomínam ako na mňa pri vstupe do obchodu zazerali predavačky. Po rozfúkanej noci na pobreží zaručene nebol na mňa radostný pohľad.

Na toaletách som sa zašila na dobrú hodinu, kým som slimačím tempom docielila rannú hygienu, líčenie aj zmenu šatníka. Všetko som natlačila späť do svojho žltého ruksaku a navoňaná sa vydala na rozlúčku s Bournemouth. Ani neviem ako, ale omráčená polospánkom som sa prebojovala do popoludnia, dovtedy stihla brázdenie trhoviska a drobných pamätihodností až som sedela v autobuse a nad ránom už vystupovala doma, v Birminghame. Na byt som sa dostala už ani neviem ako, či to bol nočný autobus alebo Uber, ani za nič na svete nepoviem. Pondelok ráno v práci som začala ako vzkriesená múmia. Na záchode som nakoniec strávila viac času dilemou, či z toľkého vyčerpania zvracať alebo nie ako prácou za pracovným stolom. Už nemám 18 a kým som sa ako tak dala dokopy, ubehla už polka týždňa. Medzitým som kolegyniam vyrozprávala svoje prímorské zážitky a než som sa nazdala, s jednou z nich som si už kupovala ďaľšiu cestu za nočným výletom, tento raz v Brightone. Na záver výletu boli z kolegýň už priateľky, ale o mne a o Simone až nažbližšie.

mólo Bournemouth
mólo Bournemouth (zdroj: vlastný archív)
Sonya Haraszti

Sonya Haraszti

Bloger 
  • Počet článkov:  67
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Anglické dievča, dievča s minulosťou žijúce v hmlistom Albione.Komplikovaná. Zoznam autorových rubrík:  O mneListy pre nehoNa káveNezaradenéBehind blue eyes

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
SkryťZatvoriť reklamu