Vo vlakoch a autobusoch som strávila podstatnú časť dňa a nedalo mi neregistrovať, ako sa ľudia vzájomne majú na háku. Ovešaná kufromi ťažkými ako krava, ruksak a kabelka praskajúce vo švíkoch, teperila som sa hore a dole schodmi, nástupy a výstupy a nikoho nikde, ani jedna pomocná ruka. Ani jeden kus ľudského stvorenia sa mi neprihovoril, či nepotrebujem s niečím pomoc, keď sa takto ovešaná vláčim ako dáka beduínska ťava.
Ľudia sa ponáhlali, mravenisko tiel a pachov, za chôdze na seba letmo pozreli, ale to je asi všetko no ani jedna pomocná ruka až kým som nedorazila do posledného prestupného mesta - yorkšírskeho Leeds, kde mi klepajúce sa babičky stojace v rade na autobus ochotne ponúkli, nech sa pokojne postavím pred ne a že ešte aj poprosia vodiča, nech spustí rampu pre vozíčkárov, aby som kufre nemusela dvíhať /to zas nie, niekoľkoročná práca v sklade si ma pekne vycepovala/.
Počas hodinovej jazdy yorkšírskymi cestičkami som pozorovala starého pána, ktorý v kuse vyskakoval na pomoc oproti sediacej babičke, ktorá sústavne zápasila so svojou taškou a tak sa nákup pravidelne vysypával na čo jej starý pán niekoľkokrát vyskočil na pomoc tak svižne, až som mala obavy o jeho fyzické zdravie. Prišlo mi toho všetkého neskutočne ľúto.
Ľúto, že takýchto starých ľudí, ktorí sú na hraniciach svojich fyzických síl a predsa sa starajú a pomáhajú ubúda a s nimi aj džentlmenov, ktorí sú ochotní podať pomocnú ruku. Ľúto, že v tejto dobe sa to nenosí a ak si už žena alebo človek vo všeobecnosti niečo nabalí, nech si to pekne aj unesie. Pomocnú ruku skôr ponúknu ženy, než muži, aspoň tu v Anglicku, aspoň mne. Za posledné týždne som cestovala takmer každý víkend od Škótska na severe až do Londýna na juhu, hoci naľahko - iba s dvoma taškami, no opakovane som zažívala podobné situácie. Je éra duševnej chudoby, kapitalizmu, zhonu a tá slávna emancipácia.. - "moja drahá, tak si len ponec všetko čo máš so sebou a vyrieš si to sama". Pravda, veď aj silovo sme si rovní. Po vyčerpávajúcom sťahovaní po rôznych autobusoch som nakoniec šťastne dorazila k bratovi. Ten hneď zbehol ku vchodu, aby mi pomohol vyteperiť mojich x kufrov do bytu, hoc viem, že posledné týždne zažíva muky pri dvíhaní ťažších predmetov. Viem - pomáha mi, lebo je to môj brat, ale aj tak, je to nakoniec muž a na moje šťastie aj občasný džentlmen.
Aká som len šťastná, že mám aspoň brata, muža, ktorý ešte nosí v sebe hodnotu starého sveta a je poznačený výchovou, kde sa slabšiemu pomáha automaticky a nie až po prosbe, či naoko kvôli imidžu. Aké je to len šťastie prebudiť sa na svitaní a po svojom boku zazrieť človeka, ktorého máte radi a ktorý sa hneď po prvom nádychu na vás usmeje a už myslí na to, čo vám pripraví na raňajky, no nie všetci máme toto šťastie, tak si vážme lásky, ktoré nás kropia slzami radosti a nie potokmi z hádky, mamy, ktoré nás obskakujú hoc sme už dávno dospelí, bratov a sestry, ktorí sa stále len do nás starajú a ľúbia, hoc sme neraz zišli z tej správnej cesty a tiež za ujov už vo veľmi pokročilom veku, čo nosia v sebe starosť o dámy a po ráne si k odevu oblečú aj džentlmenské spôsoby.
