Pri podávaní svojej žiadosti na študijný program Erasmus som už bola dávno v procese zmeny pohlavia a istý čas aj na hormonálnej terapii. Žiaľ alebo našťastie sa radím medzi ľudí, ktorí sú s časom neustále pozadu, t.j. okrem sústavného meškania som aj na základnej škole patrila medzi posledných u ktorých začali bujnieť hormóny a prerazila puberta. Fyzicky aj emocionálne som dozrievala oveľa pomalšie než moji rovesníci - už aj vtedy som bola v omeškaní. Toto sa vzťahuje aj na účinky hormónov o pár rokov neskôr, kedy som začala brať svoje milované pilulky, ale ani po mesiacoch sa žiadne zmeny neprejavovali, aspoň vtedy som to tak videla. Erasmus som si vybrala vedome a v prvom rade ani nie kvôli zlepšeniu svojej chabej slovnej zásoby, ale brala som ho ako pauzu od svojho predošlého života, ako taký menší útek a možnosť začať od znova, ako nepoznaná osoba v novej krajine, odkiaľ by som sa po skončení niekoľkomesačného výmenného programu mohla vrátiť domov ako iný človek.
Už pred svojím odchodom som aktívne komunikovala a riešila svoju situáciu s organizáciou EMA LGBT (Erasmus Mundus Students and Alumni Association), ktorá sa globálne zaoberá podporou LGBT študentov počas absolvovania Erasmu . Uistili ma o svojej podpore a prisľúbili pomoc s ubytovaním a aby som sa mohla som cítiť trocha bezpečnejšie v cudzine, v takej chúlostivej životnej situácii, akou tranzícia rozhodne je. Obdobie, kedy sme my ženy vydané najväčšej koncentrácii nepochopenia, atrocít, odsúdenia, vyhýbania sa, napadnutiam a to nie len slovným, ale aj fyzickým. Najvyšší počet obetí útokov a žiaľ i vrážd z LGBT komunity pripadá práve na skupinu nás žien, čo si prechádzame alebo sme si už prešli zmenou pohlavia. Pre mňa osobne to bolo jedno odporné a temné životné obdobie, kedy si ma väčšina ľudí plietla a nevedela, či som muž alebo žena. Aj v Taliansku sa mi to stávalo často, či už to boli muži vytrubujúci z auta a pokrikujúci rôzne žvásty alebo menej vulgárne príhody s deťmi z predškolskej dochádzky. Nikdy nezabudnem na jednu príhodu, kedy si ma malé dievčatko na autobusovej zastávke neprestajne obzeralo a potom sa spýtalo maminky, či je tá osoba vedľa nich teta alebo ujo. Maminka nič neodpovedala a po chvíľke ticha začala rýchlou taliančinou na inú tému. Bol to hrozný pocit. Momenty, kedy by som najradšej umrela a pod zem sa prepadla, ako niečo neviditeľné sa bez stopy len tak vyparila. Deti sú občas kruté, pretože sú úprimné, ale našťastie aj toto obdobie mám za úspešne sebou, no späť k môjmu Erasmu.
Do Talianska som odchádzala síce nervózna, ale s pokojom na duši a s vedomím, že budem mať ľudí a kontakty v prípade potreby na porúdzi, až kým asi tak týždeň pred odletom nevysvitlo, že táto EMA LGBT organizácia nemá na akademickej pôde mojej univerzity vôbec žiadne kompetencie ani zastúpenie, namiesto nej sa tam nachádza lokálna pobočka E.S.E. (Erasmus Student Experience), ktorá mi žiaľ s mojou situáciou vôbec nijako nepomohla, ani skrz e-maily, ani osobne v Taliansku. Spomínam si, že hneď ako som po registrácii automaticky vyrazila na svoj univerzitou pridelený internát, oni ani napriek prísľubu ubytovania od mojej školy na príchod transštudentky vo fáze zmeny pohlavia vonkoncom neboli pripravení. Jedinou možnosťou bolo ubytovať sa v niektorej zo štvorlôžkových chlapčenských izieb, čoho som však za žiadnych okolností nebola schopná ani ochotná, to už sa radšej vrátiť domov. Talianska E.S.E. mi však nakoniec pomohla a našla mi izbu na priváte v centre mesta na byte s dievčatami, avšak boli to cudzinky z východného bloku od Poľska, Ukrajinu až po Rusko, ale baby ma jednoducho medzi seba neprijali a okamžite odmietli. Tento zdrvujúci zážitok bol pre mňa niečím celkom novým, keďže po celý život ma zo svojich radov vylučovali chlapci, pričom práve s dievčatami som už od škôlky ťahala za jeden povraz a tu - v ďalekom Taliansku ma medzi seba nechceli.
Po drancujúcom dni strávenom registráciami, vyčerpávajúcim čakaním a neistotou z konečného výsledku ubytovania som bola viac než odrovnaná a neskutočne „mi lepilo“. Na poslednú chvíľu sa mi s pomocou spomínanej študentskej organizácie narýchlo podarilo nájsť nocľah s možnosťou prenajatia si jednej voľnej izby - dokonca to mala byť svetlá izba s wifi pripojením. Všetci spolubývajúci do jedného boli Španieli a v daný moment jedinými, ktorí ma medzi seba prijali. Nespomínam si presne koľko ich tam bývalo, viem iba toľko, že byt sa nachádzal na jednom z vyšších podlaží starého, krásne zdobeného domu a že hore viedlo nekonečne dlhé točité schodisko, také ako z tých starých francúzskych filmov. Za svoju veľkosť sa byt rozhodne hanbiť nemusel, avšak čo sa týka štandardu ubytovania... tam bol jasný úmysel majiteľa: ušetriť na vybavení a na nájomníkoch čo najviac. Zážitok z noci v mojej budúcej izbe bol bez pochýb jedným z tých najhorších v živote, ešte horším ako nocovanie na letisku po večernom prílete do Bari, kedy som noc strávila pospávaním na studenej lavičke v prítomnosti postaršej rumunskej panej, ktorá v Taliansku robila opatrovateľku. Izba bola neskutočne chladná a tmavá, nemala žiadne vykurovanie, dokonca ani okno. Jediné svetlo v izbe vychádzalo zo slabej žiarovky zakrútenej do lustra uprostred stropu. Posteľ bola stará, vygajdaná, smrdela a chýbalo jej akékoľvek vybavenie počnúc perinou a vankúšom až po prevlečenie. Spala som na svojich uterákoch a šatách, poctivo naobliekaná v niekoľkých vrstvách odevov ako dáka cibuľa, no ani to ma neuchránilo pred ranným prebudením sa na klepotanie zubov a trasenie sa premrznutého tela. Po noci v tomto exkluzívnom prímorskom apartmáne som sa chytila a ráno rovno aj odišla.
Nakoniec som skončila v najnovšom, najmodernejšom a tak automaticky aj v najdrahšom internáte v okolí – Campuse X. Tu nerobili žiadne zbytočné naťahovačky, komukoľvek umožnili využiť hotelové služby zariadenia alebo v prípade študentov po predložení potvrdenia o štúdiu na jednej z miestnych univerzít možnosť ubytovania. Izby boli väčšinou dvojlôžkové, s malou kuchynkou a mini chladničkou, s vlastnou kúpeľňou a toaletou. Po týždni bezvýsledného hľadania niečoho iného som to vzdala a prenajala izbu si jednu celú izbu len pre seba. Mala som šťastie a dostala som svoj bezpečný nocľah, kde som sa o strechu nad hlavou s nikým deliť nemusela, ušetrená stresov, či tŕpnutia, strachu z prípadného nepochopenia a atrocít od spolubývajúcej, ale cena bola vysoká – a to doslova. Tá smiešna suma štipendia, ktorú mi vyplácala moja domovská univerzita mi nestačila ani na mesačný nájom, nie ešte na výdavky študentského života, takže som si musela od svojej nápomocnej sesternice požičať na svoj taliansky Erasmus a aby som vôbec v Taliansku prežila. Bez nej by som to vtedy mohla rovno zabaliť a priplaziť sa s dlhým nosom domov. Za toto som jej do konca života neskutočne vďačná, lebo tam to všetko prepuklo. Začali prvé pokusy o nové profilové fotky a na Facebooku zmena statusov, púčiky pŕs mi tiež konečne na teplom juhu zakvitli. Tam som si obľúbila predtým nenávidené olivy i objavila čaro v smrade z mora čerstvo vylovených morských plodov a melódiu šumiacich vĺn, pri ktorých som bez slova dokázala presedieť celé hodiny a dopriať si slaný balzam na dušu.
Než som absolvovala Erasmus ani vo sne by mi nenapadlo, že raz budem schopná zažiť výmenný pobyt v jazyku, ktorým som ledva hovorila, ísť tam ako žena v procese, aby sa z nej nakoniec stalo dievča s minulosťou. Vo svete všade dobre, no niet ešte jedného takého miesta ako nášho Slovenska. Krátko po návrate z Talianska som podstúpila svoju prvú veľkú operáciu a kým sa ma na skúškach vyučujúci vypytovali na zraňenú nohu, ja som si dolnú končatinu za sebou ťahala z úplne odlišného dôvodu. Počas cestovania do školy mi praskli stehy a čerstvo po operácii to každú sekundu len šialene bolelo, ale ja som bola spokojná. Šťastná, lebo moje telo sa zbavilo častí, ktoré nikdy nechcelo a nepotrebovalo. Dokázala som si prejsť zmenou pohlavia na univerzite aj štúdiom v cudzine počas neistoty zo zahraničného prostredia, s rozhodenými hormónmi a obavami zo svojej budúcnosti, lebo vtedy to bolo to jediné, čo som výsostne potrebovala, pretože som to tak veľmi chcela. Dalo mi to neskutočne veľa a hoci to bolo náročné, ak by som mala možnosť to prežiť znova, vybrala by som sa tam opäť. i keby to bolo bez najmenšej zmeny scenára.
