Tento zákrok som si odkladala dlhé roky a nie len kvôli financiám, ale tiež kvôli tomu, aby sa moje prsia vyvinuli úplne a neskôr nehrozilo, že sa mi implantáty posunú. Počula som už o dievčatách, ktoré podstúpili augmentáciu poprsia hneď po nasadení HRT (hormone replacement therapy), ale vplyvom toho, že sa prsia vyvíjajú, implantát sa posunie a iba spôsobí problémy, tak prečo si jeden neušetriť, keď sa dá.
Operáciu som začala riešiť minulé leto na jednej nemenovanej bratislavskej klinike - nemenovanej, až mi to príde komické to takto sformulovať. Chirurga som si vybrala na základe pozitívnych ohlasov a tiež kvôli tomu, že keď som hľadala niečo na tému zväčšenia poprsia, vo väčšine odborných i bulvárnejších článkoch to bol práve on, kto sa k tejto tematike vyjadril. Pôvodne som ešte uvažovala o chirurgovi v Banskej Bystrici, ale ohlasy a samozrejme reklama spokojných známejších klientiek ma presvedčila. Po celý čas som si priebežne vybavovala preplatenie zákroku poisťovňou, keďže v mojom prípade to nie je len zväčšenie z rozmaru, alebo vylepšeného zjavu, ale úplná nutnosť. Bola som posmelená informáciou revízneho lekára poisťovne, že tento zákrok by mi poisťovňa mohla preplatiť, ale ako to býva, takmer na poslednú chvíľu po mesiacoch vybavovačiek mi prišiel mail z úplne iného oddelenia, že sa pán doktor zmýlil, podal mi zlú informáciu a ďalšie omáčky okolo toho, ale summa summarum poisťovňa neprepláca nič takéto, iba v prípade, ak ide o onkologické ochorenie. Termín zákroku už bol daný, ja na Slovensku, takže nakoniec zas len samofinancovanie. Pôvodný termín zákroku sa preložil o mesiac, keďže v deň zákroku ma poslal domov anesteziológ kvôli zápalu v hrdle a nastupujúcej chrípke bez ohľadu na to, že už bol nastúpený celý operačný tím. Išlo im v prvom rade o zdravie a nie o peniaze, ktoré týmto stratili, čo ma úprimne prekvapilo po predošlých zlých skúsenostiach so slovenským chirurgmi.
Bola som úplne zničená, všetky vyšetrenia v poriadku a ja som ochorela práve pár dní pred zákrokom. Vrela som, keď som si prepočítavala ako sa kvôli tomu posunie môj ďalší zákrok, výpadok príjmu a času stráveného doma a hlavne, že to nestihnem ešte pred koncom roka, ako som mesiace plánovala, nuž ale človek mieni, život mení. Ďalší termín bol o mesiac neskôr, prvý januárový týždeň nového roka. Celý mesiac som strávila v karanténe, takmer vo vitríne, aby som najprv vyležala chrípku a potom ju opätovne od niekoho neschytala. Nakoniec som aj rada, že sa operácia takto preložila. Ako zdravá som ťažšie znášala hojenie, tak si ani neviem predstaviť aké by to bolo s chrípkou.
V deň D sme prišli s maminou do ambulancie, ráno okolo 8:30 a opustili ju niečo pred 14:00. Veľmi si nepamätám, ako to celé prebiehalo, mala som na to až príliš veľkú hmlu v hlave po narkóze. Pred operáciou si ma pán doktor zakreslil, vyfotil, ľahla som si na operačný stôl a ďalšie na čo si spomínam, že ležím prikrytá, nado mnou sa usmieva chirurg a konštatuje, že všetko prebehlo v poriadku a zavolá ku mne maminu. Spomínam si, že som si chytila prsia a nič som necítila a nejako sa mi nezdalo, že by som už bola po operácii, keďže som sa tento krát neprebudila na neskutočné bolesti typu prerezania pílou v polke tela, len som sa tak prirodzene prebúdzala ako keby z dlhého sna. Toto klinike musím naozaj uznať a dalo mi to neskutočne veľa v tej chvíli, že som tesne po zákroku nemala žiadne bolesti, čo je pre mňa niečo nové. Mamina vyzerala byť s výsledkom tiež spokojná a krátko na to som opäť zaspala. Takto som si tam vyspávala ešte pár hodín až nás prepustili ešte v to samé popoludnie. Prvú noc sme prespali v hoteli v centre mesta, aby som sa nenamáhala cestovaním čerstvo po operácii, čo sa mi vtedy zdalo smiešne. Cítila som sa dobre, nepociťovala som žiadnu bolesť a myslela som si, že si ešte dáme aj taký menší výjazd do Tesca, avšak ako prestali účinkovať pooperačné analgetiká, bolesť sa hneď ujala slova. Už to nebola len masa niečoho stŕpnutého, ale dve bolestivé prsia. Ruky som vôbec nevedela používať, nie len kvôli bolesti, ale nejako mi v nich všeobecne chýbala sila. Prvé dni boli najhoršie, bola som úplne odkázaná na pomoc vo všetkom, na toalete som si sama ani nohavičky nevedela stiahnuť a keď som sa o to pokúsila, dostala som taký závrat, že ma mamina chytila v poslednej chvíli a strávili sme tam dobrú chvíľu, kým ma to neprešlo. Spomínam si, ako mi moja priateľka vravela, že jej kamarátke museli asistovať vo všetkom, aj som si o tom prečítala zopár príbehov, ale po SRS (sex reassingnment surgery) som mala pocit, že som na bolesť pripravená a už nič nemôže bolieť tak, ako vtedy, no toto bola iná bolesť a tým pádom, že mi implantáty museli dať pod sval kvôli hrudníku, nevládala som používať ruky a aj najmenší pohyb ako písanie, či umývanie zubov ma neskutočne boleli. Pod oba prsníky mi po zákroku umiestnili cievky, ktoré odvádzali krv do dvoch menších tlakových fliaš a kontrola naplánovaná o štyri dni, po ktorej mi vybrali cievky, odstránili obväzy a nasadili ozaj veľmi tesnú fixačnú podprsenku. Najťažšie sa mi hýbalo s tými trubičkami a stále ťažšími fľaštičkami a tiež podvedomie, že niečo prisadnem alebo vytrhnem, nuž k spánku mi to nepridávalo, ale je lepšie, keď sa zápal dostane von z tela, než keby sa nahromadil v tele. Taktiež mi nasadili týždeň antibiotík a analgetiká, ale o ich účinnosti by som vedela napísať niekoľko slohov. Sklamala som sa, že takto zle znášam bolesť a úprimne, cítila som sa dosť ponížene, keď ma prezliekali, vkladali a vyberali z postele, ale telo je telo a kým sme pri sile, naša myseľ je pánom, no hneď ako ochorieme, žezlo preberá telo a ono je vládcom všetkého. Som zvyknutá na bolesť, viem, čo je to týždne nevládať nič robiť, nevedieť chodiť, sedieť ani spať, ale potom akosi vždy zabudnem až kým mi to ďalší zákrok nepripomenie aké šťastie a neskutočná sloboda je pocit, keď sa ráno zobudím, sama vstanem z postele, obujem si papuče, umyjem sa a zasadnem za stôl na raňajky - sama, bez pomoci. Mám pocit, že ma aj tieto operácie, vyčkávanie a bolesti, odkázanosť na iných svojím spôsobom učia pokore a vďake za to, čo mám a nie lamentovaním nad tým, čo mi schádza, lebo počas bežných dní som až príliš tvrdohlavá a svojprávna, s nalinkovanými predstavami, ktoré nezmení ani výbuch atómovej bomby, až kým nenastúpi nový zákrok a som nútená prehodnotiť svoje postoje. Keď je človek chorý, alebo sa pred zákrokom bojí, myslí na ľudí, ktorí sú k jeho srdcu najbližšie, nepraje si nič iné, len ich vidieť, mať ich pri sebe, počuť ich hlas, cítiť, že im na ňom záleží. Je to akýsi stav opätovného prerodu na malé dieťa, ktoré nechce nič iné iba svoju maminku, teplé slovo a pohladenie, len občas maminku vystrieda niekto, koho nosíme vo svojom srdci, avšak ak ten človek ani teraz, keď potrebujeme podporu a iba vedomie, že je tu pre nás, nie je a je mu jedno, či žijeme, alebo nie, trpíme alebo sa chvejeme bolesťou a strachom, už žiadna výhovorka neobstojí pred holým faktom, že sme mu ukradnutí, ale ako sa vraví, v núdzi poznáš priateľa a ja som dostala neskutočnú podporu od svojich priateľov a známych, rodinu už ani nespomínam, bez nej by to nešlo. V takýchto chvíľach precitnem aká som len bola nevďačná, keď kvôli jednému, nevidím všetkých ostatných, ktorí sú pri mne a neskutočne mi pomáhajú, či už teplým slovom, vtipom na rozptýlenie alebo dlhými rozhovormi na messengeri, aby mi skrátili dlhú chvíľu, ďakujem vám.
Teraz som už dva týždne po operácii, s radosťou hlásim, že som schopná fungovať samostatne - už bolo na čase. S prsiami som spokojná, zvykám si. Prispôsobujú sa prirodzeným danostiam môjho tela, takže nemám pocit nejakej neprirodzenosti alebo zdania, že som prehltla dva gigantické melóny, ktoré neprirodzene vyrastajú z mojej kože. Čo sa týka bolesti, tá sa ma žiaľ ešte stále drží vo väčšom rozsahu, než by mala, až sa hanbím, že to znášam horšie než treba, čo mi však teraz skutočne schádza je kvalitný spánok. Po operácii musím ešte 6 týždňov nosiť fixačnú podprsenku - škrtidlo, aby tkanivá obrástli implantát a ten sa nikam nepohol a spať na chrbte, čo v mojom prípade znamená takmer žiadny spánok, žiadne sladké otáčanie sa na bok s paplónom medzi nohami a úsmevom na perách. Ďalšia kontrola o mesiac a vedomie, že sa zbavím škrtidla, prevalím na bok a sladko sa vyspím je tá najkrajšia vízia krátkodobej budúcnosti akú si teraz len viem predstaviť. Tie najjednoduchšie veci vedia potešiť najviac.
