Tú lásku, ktorá vyžarovala z ľudí a z mladomanželov a tú ohromnú vieru, že skutočná láska ešte existuje. Cítila som tú energiu, ktorá sálala zo sŕdc naplnených láskou a vierou medzi múrmi tohto drobného kostolíka v malej dedinke uprostred pahorkov lesov. Zatiaľ čo to nad hlavami svadobčanov mohutne dunelo hromami a nebesia neprestajne zaplavovali po týždňoch tepla a horúčav do morku kosti presušenú zem vypasenými dažďovými kvapkami, tu - v tomto drobnom kostolíku si dvaja milenci svoje srdcia vzájomným sľubom v jedno previazali. Emócie, spomienky a aj pocit z budúcnosti.. toto všetko vírilo v mojom srdci, ale skutočnú hĺbku týchto pocitov je takmer nemožné pretaviť do slov, no predsa.
V tej chvíli som myslela na všetky svoje lásky, na mužov, ktorým som raz dala svoje srdce no vrátili mi ho na kusy dolámané s tým, že ho žiadny z nich nechce, ale vtedy a na tom mieste som si uvedomila, že láska – tá ozajstná, nie taká, čo sa dnes tak lacno nosí – ešte stále existuje a že raz aj ten v úvodzovkách pravý príde a bude stáť po mojom boku. Bolo to prazvláštne precitnutie. Pocit, aký som predtým zažila iba raz a preto som si jeho pravosťou bola absolútne istá. Nebolo to žiadne nahováranie si, vsugerovaná vízia, či dozvuky precitlivenosti zo svadobného obradu, ale intuícia, pocit určitosti, ktorý som pocítila už v detstve a dal mi tak vedomosť, že raz príde deň, kedy budem môcť byť sama sebou a tak sa aj stalo a nech si každý a pravosti intuície myslí, čo len chce.
Tu, na svadbe svojej kamarátky som znova uverila v lásku. Pod klenbou kostolíka vdýchla vieru, že kým naše srdcia bijú - hoc dolámané, zranené a sklamané, z lásky raz v živote určite dostanú a nie, nie je to živý príklad topiaceho, čo sa aj slamky chytá, ale nový dych, ako kvapka vody čo silu zvädnutej ruži opäť pridá.
Možno práve kvôli stratám na bitevnom poli lások a zlomenému egu dokážem byť otvorenejšou a znova vpustiť do svojho života lásku a zanechať za sebou bolesti sťahujúce dušu ku dnu, niečo, čo som doteraz vôbec nevedela. Ak už o niečom píšem, je dobre, pretože písané slovo v mojom prípade naozaj lieči a takto som ja, rodená ateistka, na jednej upršanej májovej svadbe v drobnom kostole chytila druhý dych a tentoraz mi ho ani škrtivé kadidlo dusivým kašľom nezobralo. Kým vie človek cítiť, tak má nádej. Moje prvé meno je emócia a druhé viera .)
