Veľa toho nenahovoril, ale o to viac pozoroval a vnímal svet okolo seba, ľudí pritom ako rozprávajú, pričom za ich slovami zakaždým videl ich skutočné pohnútky. Videl toho tak veľa, až to bolo príliš a pomaly sa v tom strácal, takže začal byť podozrievavý, vyhýbavý a po čase si zaumienil, že si k sebe nepripustí nikoho, aby ho nemohli oklamať a zneužiť, tak ako ostatných, ktorí o tom ani netušili, kým on videl väčšine na zúbok.
Trávil mnoho času sám v blízkej zátoke, kde jedného dňa zazrel dievča, ako ho z vody mlčky pozoruje. Bola iná, ako ostatné dievčatá, nie len svojím zjavom, ale aj správaním. Tiež trávila veľa času pozorovaním ľudí, ich radostí a starostí, no plávala iba v bezpečných vodách, tak ako ostatné morské panny. Avšak z tohoto chlapca cítila, že sa líši od ostatnýchí a tiež, videla mu až do duše. Hoci neisto, ale zanechala hlbiny a vplávala do plytkých vôd. Každý deň priplávala do zátoky, bližšie a bližšie ku brehu, aby sa chlapcovi čo najviac priblížila, ale čím bližšie sa k nemu dostala, tým sa jej on viac vzďaľoval. Nevedela prečo, mala iba domienky, že ľudia mu sfarbili dušu chladom a podozrievavosťou a že sa tak dlho snažil nič necítiť, a nevnímať, nehovoriť s ostanými o svojich snoch a o tom, čo ho teší, či desí, až sa začal báť, že keď jeho vnútro náhodou znova ožije, bude tak neskutočne páliť, až z toho zošalie, preto si ho radšej pochoval do hrobky svojich mahagónových očí a svoje srdce premenil na kameň, ale ona aj z tej diaľky cítila, že je výnimočný, skromný a v podstate na svoju dobu pomerne dobrý smrteľník.
Chlapec sa jej po čase prestal vzďalovať až sa spriatelili. Jeho fyzickú vzdialenosť vystriedali časy nerozlučnosti a potom opätovný chlad na duši a diaľky.. boli dni, kedy z ničoho nič začal vrhať za morskou pannou harpúny, ktoré hádzal za ňou, až kým od neho neutiekla. Síce bola nesmrteľná a nezabili ju, ale dokázali jej spôsobiť zranenia a veľkú bolesť. Ona si rybárovo správanie nevedela nijako vystvetliť. O niekoľko dní bol rybár opäť ako predtým a harpúny vystriedali dlhé rozhovory a mnoho smiechu. No po čase, čím viac sa ich priateľstvo upevňovalo a zbližovalo, harpúny vystreľovali z jeho rúk o to mocnejšie a bolestivejšie až to zašlo tak ďaleko, že zakaždým, keď sa morská panna chcela priblížiť k rybárovi, zahatal jej cestu spŕškou ostňov a nedovolil jej sa k nemu priblížiť. Bola úplne zmätená a nevedela, čo sa deje. Cítila rybára aj z bezpečnej diaľky, kde ju nemohol trafiť a hoci tušila, že ho niečo trápi, on iba zaryto mlčal a neprehovoril ani jediné slovíčko. Každé jej zbližovanie premenil na útok.
Mala ho veľmi rada, najradšej zo všetkých smrteľníkov, takže opakovane plávala k pobrežiu až po hranicu, kde jej kožu neprerazili harpúny. Toto sa opakovalo dni a noci až raz, počas Splnu ubolená morská panna už nevládala ďalej, vyštverala sa na holú skalu a pri srdervúcom plači si vytrhla z tela polovicu svojej duše. Tú, ktorú dávala svetu a smrteľníkom a na ktorej krvácali rany, čo ostali po stovkách harpún, ktoré ju zranili.
Bola nesmrteľná, no aj tak ju strata duše veľmi zabolela a to tak, že odvtedy už viac neprehovorila. Hodila posledný žiadostivý pohľad na pobrežie, až sa znovu ponorila pod vodu a kus svojej duše neponechala len tak ležať na tom pustom kuse kameňa. Hviezdy a Mesiac sa tomu nemohli prizerať, preto poprosili more, aby vlnou opäť zmietlo dušu pod morskú hladinu, nech sa vráti tam, kam patrí, avšak ona sa pri prvom dotyku s vodou premenila na penu, ktorú vlny vyniesli na breh. Nasledujúce ráno bol rybár opäť v zátoke, pripravený vrhnúť harpúnu na morskú pannu, ak by sa mu opätovne chcela priblížiť, avšak ona už viac neprišla. Odplávala späť do bezpečných vôd, kde na ňu už viac neútočili, ostala po nej len pena zakaždým, keď sa more chcelo dotknúť pobrežia, ktoré jeho dotyky tvrdo održálo. Odvtedy z ich pokusov o zbližovanie a tvrdého odporu pri spoločnom stretnutí zakaždým vyrazila pena, ale nie tá, z ktorej sa zrodila bohyňa lásky Afrodita (to sa udialo v iných dobách a v inej zátoke). Po čase rybár pochopil, že ju nadobro od seba odohnal, tak chytil do rúk morskú penu, aby sa jej aspoň mohol dotknúť, ale tá sa zakaždým okamžite rozpustila. Bola už neuchopiteľná. Malá morská panna plávala už v inom svete. Pri každom novom Splne, kedy si uvedomovala stratu časti seba si priala len jedno, aby rybár jedného dňa zložil harpúny aj prekážky, ktoré medzi seba a svet nastražil a začal veriť ľuďom. Koniec filmu.
