Hneď ako som ho uvidela, okamžite som ho spoznala. Túto tvár som nevidela vyše trinásť rokov. Nikdy viac odkedy som skončila strednú. Nezabudla som však. Ako by som aj mohla? Patril medzi nich. Bol členom partie tých troch, menovite Tomáš, Dominik a Csaba. D. sa nezmenil. Arogantný výraz tváre ostal nemenný.
Lačným pohľadom a s neskrývanou dávkou pohŕdavosti si ma v zlomku sekundy premeral. Mierne naklonenou hlavou švihol pohľadom k mojim nohám, prešiel hruďou a zabodol sa mi do tváre. Nesklonil pohľad ani keď prechádzal pri mne. Nevydal jediného hláska, nezaznelo ani čau alebo ahoj. Ostal ticho až kým sa mi celkom nestratil z dohľadu. Keď žiješ v malom meste, rátaš s tým, že istých ľudí raz zaiste stretneš, hoci aj po trinástich rokoch absencie.
Bola som zarazená, ale už som sa nebála. Po prvýkrát som pred ním zrak nesklopila. Zmenila som sa, nie len fyzicky. Hoci sme sa nevideli, žijeme v 21. storočí. Máme spoločných spolužiakov, takže sa D. určite dopočul o mojej zmene, aj ja som ho občas vídavala na fotkách Facebooku. Konfrontácii s ním som sa však doteraz zakaždým vyhla. Bola som otrasená, no zároveň hrdá na seba. Mimo toho, že som v ten horúci večer bola v krátkych čiernych šatách atraktívna a vysmiata, aj vnútorne som ostala silná. Trýzniteľ stretol svoju niekdajšiu obeť, no tentoraz sa ho nebála a so zdvihnutou hlavou mu bez žmurknutia tvárou v tvár čelila.
Hneď ako D. prešiel vedľa mňa, spýtala som sa brata, či ho spoznáva. Ten prikývol, vraj ho tiež pozná z videnia. Neviem, znie to možno lacno alebo ako blbosť, ale stretnutie s aktérom šikany bez toho, aby som sa vo vnútri nezrútila a nerozklepala ako osika, bola pre mňa obrovská vec. Ďaľší zo silných momentov, čo som na svojej ceste zažila. Pred rokmi som počas jarmoku stretla iného chalana z tejto diabolskej trojky, keď Cs. sedel v kaviarni, kam ma práve zatiahla kamarátka. Hneď ako som ho uvidela, v panike som utiekla a prosíkala kamarátku, nech si sadneme hocikam, len nech je to čo najďalej od toho indivídua. Hoci som nebola sama, nezvládla som situáciu a v skratovej reakcii som konala pudovo ako zranené zviera. Bez rozmýšľania splašene zutekala. Tento raz to však bolo iné. Ustála som jeho pohľad i jeho prítomnosť v mojej blízkosti.
Kedysi som sa D., T. a Cs. veľmi bála. Počas strednej si ma vytipovali bez toho, aby som ich vôbec poznala. Strednú školu som začala o týždeň neskôr ako moji spolužiaci, pretože som sa práve zotavovala v maďarskej nemocnici. Od prvého dňa si ma títo traja prehadzovali ako horúci zemiak, najprv napádali slovne, potom brali osobné veci a poznámky. Volali ma buzerantko a pravidelne čakali po škole, aby mi ukázali ako sa tancuje na zábradlí. Nech sa nad týmto zamýšľam akokoľvek, s dnešnou hlavou nerozumiem, ako som mohla dopustiť, že som sa nechala, že ma tí traja premohli, že mi spravili peklo zo školského života, že som chcela kvôli nim umrieť, že som si kvôli nim robila zárezy na tele, aby bola fyzická bolesť silnejšia...
Nechápem, ako som to celé vôbec prežila a prečo som sa im ráznejšie nevzoprela? Neviem. Jediné čo viem je to, že som sa veľmi bála a nemala dosť odvahy. Iba vidina rýchleho konca, tá ma počas polky strednej sprevádzala až do dňa, kým sa im nepostavila moja najlepšia priateľka a ja som konečne začala dýchať. Ani po tom to nebolo celkom v poriadku, no už ma aspoň nebili. Po strednej som si vravievala, že sa jedného dňa naučím sebaobranu, aby na mňa už nikto nikdy nezdvihol ruku a viac som sa nebála, no popravde u mňa všetko trvá akosi dlhšie, než iným a predstavy sa zhmotňujú s omeškaním takmer jedného milénia.
Na poslednom spoločnom triednom záťahu som do mestskej fontány vhodila mincu s prianím, aby som jedného dňa mohla byť slobodná a šťastná krásna žena. Prianie sa naplnilo o mnoho rokov neskôr. Viem, nebolo to tou mincou, ale tým všetkým čo som v sebe nazbierala a pomaly pretvorila v obraz navonok celkom nového človeka. Zmenila som podobu rovnako, ako sa pri rôznej teplote mení skupenstvo tej samej vody, no predsa... pri každej prechádzke poblíž fontány sa mi v mysli objaví táto spomienka. Zjaví sa aj iná. Spomienka na druhú mincu, ktorú som do fontány vhodila o niekoľko rokov neskôr, tá mi však prianie už nesplnila, no i takto mám 50 percentnú úspešnosť a to si myslím, že je viac než dosť!
A čo mešká, to ma neminie, tým som si istá. Mám na mysli sebaobranu, ktorej expiračný čas tento rok asi pomaly vyprchá, takže s tým niečo už naozaj treba začať robiť. Mám to v hlave počas každej nočnej prechádzky Londýnom, pri nocovaniach na autobusových staniciach a počas víkendových presúvaní sa poslednými večernými vlakmi.
Som už dospelá. Prehupla sa do tridsiatky, prezliekla vnútro do primeraného tela, pomaly zošila otvorené rany na duši a aktualizovala poškodený softwér o vnímaní samej seba, ale stále sa cítim ako dieťa, čo je v omeškaní duševného vývoja. Zatiaľ čo iným zaberie realizácia svojich snov možno mesiace, mne to zaberá roky, možno aj desaťročia, no vravím si, že aj korytnačka na zvieracích pretekoch raz do toho cieľa predsa len dobehla. Viem viem, zas sa porovnávam a to je to posledné, čoho mi je treba, skôr som za výraz: realistické konštatovanie.
Dobehla som aj ja. V onen júnový večer, kedy som sa D. bez strachu a s hrdosťou do očí zadívala a striasla zo seba facky aj nikdy nevyslovené ospravedlnenia. Prežila som a bola som šťastná. Žiarila po boku brata, v horúcu letnú noc v maminých čiernych šatách a v tej chvíli som cítila nevýslovnú vďaku za seba a každého, kto bol počas toľkých rokov pri mne a pomohol mi , aby som zlomené krídla za nové vystriedala a mohla žiť bez strachu tieňov minulosti, aj keď sa občas v supermarkete predo mnou nečakane vynoria.
Jediné, čo si už ako rodič prajem je to, aby šikana obišla moje dieťa. V prípade, že sa to nedá, dúfam, že bude silnejšie než kedysi ja a dokáže mi o tom povedať, lebo predstava dedičnej osudovosti by ma zabila. Prajem si, aby moje deti boli životaschopnejšie a svoju zraniteľnosť vystriedali za zdravú dávku sebazáchovy a aj keď nie som šampión v prekonávaní výziev života, keď ma budú potrebovať, som tu pre nich aj ja a čo sa každého aktéra šikany týka, verím na niečo, čo sa volá karma.
Šikana sa dá najlepšie pomstiť tak, že ju prežijeme. Tak, že prerastieme tých, čo nás vedome trýznili a dokázali si, ale aj im, že nás nedokázali zničiť, lebo nakoniec sme sa nad to všetko pozdvihli a v dospelosti im dokážeme čeliť tvárou tvár bez hnačky v žalúdku, ak by bolo treba. Hlavne veriť, lebo viera, že prežijeme, viera že sa zahojíme, viera, že zosilnieme je rovnaká hybná sila ako pomsta. Rozdiel je v tom, že nás narozdiel od vendety nerozožerie zvnútra.
