Mám oblečené sandále, sukňu a tenký sveter. Návaly horúčavy sú u mňa ešte stále častým a nevítaným hosťom. Pre každý prípad mám však so sebou svoj modrý dáždnik s farebnými obláčikmi, pred rokmi kúpený v Primarku.
Na zastávke nečakám dlho, čoskoro nastupujem do takmer prázdneho autobusu. Do prestupného mesta ma čaká asi hodina cesty anglickým vidiekom. Na Anglicko nevídané 35 stupňové teploty zrazil nočný dážď. Zapínam na mobile hudbu, len tak prázdne civím z okna na poschodí dvojpodlažného autobusu. Po niekoľkých zastávkach sa inštinktívne pozriem po spolucestujúcich a zrazu v sedadlách predo sebou zaregistrujem novú dvojicu.
Hipisácky kovboj v lone držiac malého chlapčeka. Otecko je ryšavý chlapík, pokročilejší tridsiatnik s hustou dlhou bradou, ucho prerazené čiernym tunelom, na hlave s veľkým hnedým kovbojským klobúkom, obuté má nevýrazné topánky na turistiku. V lone mu sedí asi dvoj – trojročný chlapček. Na ráno je tak, ako väčšina detičiek nezvyčajne čulý. Na hlávke má prirazenú sivú šiltovku s podtlačou vymakaného zeleného Hulka, no spod čapice sem tam vykúka asi po ockovi zdedená ryšavá štica. Trocha ma pookrie na duši. Malý má oblečenú červenú bundu so zbierkou tých najrôznejších dinosaurov, béžové nohavice a mini Nike topánky. Ockovi neprestajne niečo ukazuje z okna, ten mu tichým hlasom pokojne zodpovedá jeho postrehy. V tejto chvíli to na mňa doľahne a ja už myslím len na Teba. Myslela som na Teba aj pred spaním, aj dnes ráno po tom, čo som sa zobudila. No v tejto chvíli je to iné.
Môjho srdca sa zmocní pichľavá bolesť, väčšia než zvyčajná clivota. Spomínam si na to, ako sme jazdievali autobusom aj my dve a hoci si nemala otázky, ako tento malý chlapček predo mnou, len si ticho pozerala z okna, ja som tíš občas prerušila a ukázala na vlaky zaparkované na kolajisku železničnej stanice alebo na neprestajný prúd áut na rozgajdaných cestách južného Slovenska a pritom si zopakovala s Tebou slovíčka, ktoré sme sa spolu naposledy učili. Vybaví sa mi aj scénka, keď si nasadala do taxíka, no ja som už s Tebou nešla. Automaticky si sa ku mne otočila a čakala, kedy nastúpim aj ja. Dvere sa zatvorili, auto pohlo, no ty si zo mňa svoj pohľad ani naďalej nespúšťala. Vzdialenosť medzi nami narastala, ty si sa však stále otáčala za mnou z okna.
Teraz pred sebou vidím otecka, ktorý v sobotu ráno zobral svojho synčeka do mesta a som tu ja, kvázi mamina, čo cestuje do mesta, no už bez Teba. Slzy sa mi prudko nahrnú do očí. Už, už ma štípe maskara, keď mi zrazu v uchu zaznie spievajúca Priyanka Chopra a melódia Ram Chahe Leela v kritickej chvíli odvádza moju myseľ preč od Teba. Než sa skončí pieseň, v krvi mi pulzuje exotika a aj moja duša sa ako tak upokojila. S povzdychom si zaželám, aby som Ťa na videochate messengra čo najskôr znova videla, veď to boli už tri týždne čo sme spolu spievali pred spaním. Tri týždne, čo som s Tebou neopakovala tie vzácne slovíčka, čo si sa konečne naučila.
Cesta sa akosi skončila, vystupujem v autobusovej stanici prestupného mesta. Než sa vydám ďalej, poberiem sa do najbližšieho nákupného centra. Majú tam nádherný drevený strop a vystavené nové dinosaury. Ako prechádzam okolo hýbajúceho sa Brontosaura, zazriem pred ním kovbojského otecka a v dino bunde oblečeného malého synčeka. Ocko fotí dinosaura aj malého synka. Takže sem ho bral tak skoro ráno, pozrieť sa na "živého" dinosaura. Pozriem na nich, mysľou odfotím tento pre mňa vzácny moment: rodič plus dieťa, otočím sa im chrbtom a vydám sa smerom na ďalší autobus, aby som dorazila do svojho dnešného cieľa. Sobota sa ešte len pomaly rozpína, na ja už teraz v hrudi cítim toho akosi priveľa, ale má to byť krásny a veselý deň plný hudby a objavovania..
