Júlový vánok, včeláriky a breza.

Písmo: A- | A+

Sedím na balkóne, brázdim svoj instagram venovaný čaji a čokoláde a nejako sa snažím prehupnúť do slnečnej nálady, až zrazu všetky internetové príspevky prekričí živá symfónia.

Na nebi nado mnou sa naháňajú lastovičky a pod nimi lenivo krúžia ukecanné včeláriky. Včeláriky sú ako lietajúca dúha po silnom lejaku. Hýria farbami, po celý čas sa im zobák nezastaví, človek nepočuje nič iné, len ich vábivý džavot. Aj keby nechcel, musí sa usmiať. Instantná operená radosť pre dušu.

Zakaždým, keď ich začujem, spomeniem si na svah pri cintoríne, ako som pri ňom v detstve toľkokrát chodila a nad ním neprestajne krúžili kŕdle včelárikov a brehúľ. Rokmi sa však vtáky vytrácali, deti a dospelí upchali diery v pieskovine aj so samičkami na hniezdach, až brehule spod cintorína celkom vymizli. No včeláriky, tie mali väčšie šťastie, asi hniezdili aj inde a hoci už len zlomok ich počtov, ale aj dnes džavocú nad cintorínom.

Počas letných dní, keď zájdem na hroby ociho a starkých sú tam aj oni, generačná obnova nad ríšou mŕtvych. Kontrast života vrieska na mňa z každej strany. Pre jedných sa svet zastaví, iných ženie besne vpred do ďalšieho dňa. Najkrajšie je dedinské nebo tesne pred západom Slnka. Ak mám šťastie, vychytám tieto intímne chvílky ešte pred atakom krvilačných komárov. Včeláriky mi vždy zlepšia náladu, aj vtedy, keď sa pritrafia tie neslávne „ťažšie dni“. Dnes akoby vycítili, že majú krúžiť aj nad naším domom.

Zatváram oči a pomedzi čvirikanie včelárikov počujem aj šum lístia mojej milovanej brezy. Okamžite sa mi vybaví, ako som jej konáriky prilepovala späť leukoplastom pred viac než dvoma desaťročiami, kedy jej ešte ako malému semenáčiku susedia schválne vylámali všetky konáre. Breza prežila, narástla do impozantnej výšky a možno práve preto je tá najkrajšia, akú som kedy videla. Tá moja, leukoplastmi vypiplaná brezička. Toto mi ako decku dodalo nádej, že nikdy nie je nič stratené a tak sa u mňa brezy stali synonymom krásy a prežitia.

Na dnes vyhlásili na južnom Slovensku „kánikulu“ ako sa u nás povie alebo inak varovanie pred extrémnymi horúčavami, ale mne je na balkóne príjemne. Počúvam letný vánok, šum breziny a sledujem preteky lastovičiek - tie sa asi inšpirovali olympijským Tokyom a usilovne trénujú, aby na jeseň čo najrýchlejšie doleteli do Afriky. Ešte raz sa zahľadím na oblohu, aby som zachytila plachtiace včeláriky a zatváram za sebou balkónové dvere. Vrátila som sa a moje vnútorné mraky sa rozplynuli.

Verím, že každý z nás má svoju vlastnú obdobu včelárikov a brezy, ktoré ako instantný nápoj zahrejú dušu a dodajú nádej, aj keď máme práve hlavu v smútku.

Včeláriky sú príliš rýchle na to, aby som ich na šírej oblohe cvakla svojím starým mobilom, tak teda ilustračná fotka z Wikipedie.

Včeláriky.
Včeláriky. (zdroj: Pierre Dalous. Wikipedia.)
Skryť Zatvoriť reklamu