Máj sa mi spája s milovaním, hádkami aj pudovými stretnutiami a tohoročný máj sa mi spája s obnažením duše po boku Fína v dusných uliciach prehriatej Budapešti. Nebola som na rande od minulej jesene. Naposledy presne v samý deň, kedy so mnou spravili rozhovor do jedného slovenského média, avšak to rande bola katastrofa. Natrhlo vo mne také rany, po ktorých som stratila chuť osobne stretávať chlapov aj mimo mojich milovaných gay kamarátov, až neprišlo na istého Fína.
Začalo to klasicky, ako je to na dnešnú dobu už notoricky známe. Zhodou na Tindri. Fín na mňa hneď spustil po portugalsky, z čoho som bola paf. Okamžite som mu odpísala, či nebol náhodou v Brazílii, lebo na rozdiel odo mňa nehovoril európskou portugalčinou, ale tou brazílskou. Vysvitlo, že chlapec ovláda len zopár fráz od svojich kamarátov, keďže sa súťažne venuje brazílskemu jiu-jitsu. Potom sme prešli do angličtiny a odtiaľ plynulo do maďarčiny. Nakoniec som zistila, že on vlastne ani nie je tak celkom Fín. Je skôr Maďar, ktorý od útleho detstva žil vo Fínsku a do Budapešti sa prisťahoval len nedávno. Nebol nudný skrz bláboly o práci, ani oplzlý lačnými požiadavkami na nahé fotky. Obaja máme v profiloch „slušňácke“ fotky, no i letné v plavkách – tomu sa vraví body positivity, nie vystavovanie sa.
V hlavách sme mali jasno, čo chceme a čím sa vystatovať nemusíme. Nakúsli sme aj môj záujem vo fínštine a Mumíkoch a nejak sa to prirodzene vyvíjalo k osobnému stretnutiu. Žiadne pozvania na nočné návštevy alebo horúce stretko. Jeho otázka znela, či nemám niekedy cestu do Budapešti alebo či má prísť do môjho mestečka, keďže by sa rád porozprával aj osobne a možno aj spoznal niečo nové v okolí, lebo to tu veľmi ešte nepoznal. Presvedčil ma. Na rande som nebola od septembra. Necítila som potrebu, nik ma tak skutočne nezaujal a ani som nechcela. Bolo mi fajn. Zahojene, nezamilovane do žiadneho ex alebo iného chlapa. Neprahla som po nikom a toto boli pre mňa celkom nové stavy, stavy aké som doteraz vo svojom živote nezažila.
Začala som písať svoju knihu rozprávok, ktorú možno v tejto reinkarnácii ešte dokončím (smiech) alebo ani nie. Objavila som v sebe úplne nové záujmy a schopnosti, ktorým som sa predtým nevenovala. Podľa príručiek je to ten najvhodnejší čas na zoznamovanie, kedy je nám samým dobre, ale nebránime sa ani randeniu či prípadnému vzťahu, lebo nás to v zásade nijak nezmení. Naše šťastie nelipne na reakciách a odozve druhého človeka. Láska je len bonusová kapitola v našej knihe života. Znie to tak otrepane, rozprávkovo, no už viem aké to je a neskutočne som si to užívala, no predsa som bola zvedavá na tohto konkrétneho Fína – neFína. Na margo nášho stretnutia som si vyhľadala programy v meste, aby som aj ja vyťažila maximum z nášho stretnutia a nebolo to len o tých dvoch hodinkách, čo spolu strávime, kým nenastúpi do práce ako rozhodca jiu-jitsu zápasov. Zhodou okolností pripadol fínsky deň aj hvezdársky deň v Budapešti na tento samý deň.
Samotný deň D začal pre mňa typicky: zmeškala som spoje a sama som meškala. Ak by som niekam nemeškala či nedorazila udychčaná, ani by som to nebola ja. Najprv ma zanechal ranný autobus, takže som išla peši asi hodinu, kým som celá prepotená nedorazila k tete, aby som si tam vydýchla a trocha presušila šaty na balkóne. Po krátkej pauzičke som si to namierila na vlak. Klasika. Jedna kasa a pred ňou rady, vlak mi ubzikol rovno pred nosom, stačili prosté tri sekundy. Ďalšie meškanie. Už nám to nevydalo len na niečo vyše hodinky stretnutia. Fín bol za a jeho motto znelo: „aj keď na krátko, no aspoň sa stretnime“. Než som dorazila do Budapešti, Fín ma už čakal pred železničnou stanicou čerstvo vysprchovaný a vysmiaty – tá sprcha by mala byť samozrejmosť, ale nikdy nezabudnem na svojho „voňavého“ princa z Perzie počas jedného anglického leta. Prvá vec, ktorú som na ňom zaregistrovala bol jeho vršok a fakt, že bol veľký švihák s mužnými črtami a dobrotivým výrazom tváre. Mal oblečené krátke tričko bledomodrej farby. Trafil sa. Moja najobľúbenejšia farba obopínala jeho svalnatú hruď a pružné ramená. Na prvý pohľad mi podvedome niekoho pripomínal, našťastie sa po čase vo mne toto prirovnanie okamžite rozplynulo vo výfukoch áut na nábreží Dunaja.
Čas nás tlačil a ja som mala zoznam. Dali sme to na romantickú prechádzku pred Maďarským parlamentom a pokračovali korzom na nábreží Dunaja. Fín bol zo začiatku mĺkvy. Viditeľne tiež v rozpakoch, hoci som ho raz pristihla, ako si premeral môj výstrih, ktorým som v tomto sparnom počasí nijako nešetrila. Niekde som čítala, že muži zo Škandinávie sú celkom hanbliví, mimo neho som bola hanblivá aj ja. Nebola som vo svojej koži, resp. mi tá koža doslova horela. Návaly tepla z opätovnej absencie hormónov, upotená z dvoch zmeškaných spojov a nervózna z neprítomnosti šatky na mojom krku. V živote prvé rande bez šatky! Ešte aj s bývalým som sa prvýkrát takmer milovala v šatke. Tak veľmi som na nej lipla, zakrývala ňou krk a držala sa jej ako záchranného lasa. Teraz obnažená azda viac, než keby som sa pred ním rovno vyzliekla. Bola som nesvoja, ale časom som sa uvoľnila, uvoľnil sa aj on, no do očí, tak priamo z očí do očí sa mi ani raz nezadíval. Bol ešte stále v rozpakoch alebo to len uhral? Náhodné dotyky rúk, mimo toho len jediný priamy útok na kožu, kedy si na čele rozčapil chrobáka a ja som mu ho a automaticky bruškami prstov pohotovo zotrela. Kráčali sme vedľa seba medzi valiacimi sa stádami ľudí, prešli popod Reťazový most až k tomu Alžbetinmu. Letný turizmus prepukol aj v Budapešti.
Dozvedám sa, prečo sa rozhodol odísť z Fínska a prísť do postkomunistickej krajiny. Rozpráva mi o svojom detstve a zážitkoch z hokejovej ligy, ako si následne popri jiu-jitsu zbieral rôzne zranenia, vraví mi o svojom nadšení voči tomuto športu a že ho najbližšie preteky čakajú na jeseň, ale vo voľnom čase sa mimo svojich tréningov venuje aj postu rozhodcu na rôznych podujatiach. Má to rád, len keby mu za to aj platili. Dostaneme sa aj k prvej verejnej saune na svete vo fínskom Tampere. Poučí ma, že to, čo sa v našom regióne vydáva za fínsku saunu s ňou v skutočnosti má pramálo spoločného a preto tam od svojho príchodu do Budapešti ani nechodí, ale doma vo Fínsku je to samozrejme iné. Tam má saunu dokonca každá domácnosť alebo ak nie, tak ku každému bytu si aj nájomník vyfasuje pár hodín v spoločnej saune bytovky. Je mi teplo a to nie len kvôli návalom tepla a dusnému počasiu ale aj kvôli tomuto Fínovi. Je galantný a bystrý, ako chlap vystrihnutý zo starej školy. Zaujímavé rozhovory, letmé pohľady a náhodné dotyky. Toľko na prvýkrát aj stačí. Aj ja som zo starej školy, hoci niekde vo svojom vnútri už strhávam zo seba oblečenie, vyzliekam ho z toho bledomodrého trička a vrhám sa spolu s ním do Dunaja. Ani som sa nenazdala a náš spoločný čas vypršal. Musí sa vydať medzi súťažiacich v škrtení nohami, čaká ho práca. Usmerní ma v mojej ceste, ešte sa ma pre istotu spýta, či chcem ísť naozaj pešo, lebo je to v skutku ďaleko, nech si radšej zoberiem električku. Mávnutím ruky mu vravím nie. Rada by som sa v takýto teplý deň prešla, bolo to už dávno. Postaví sa predo mňa a na rozlúčku ma pobozká, ale tak maďarsky. Nie na pery, ale na obe líca.
Fín odišiel a ja pokračujem ďalej, do cieľa sa dostávam po hodine chodenia. Ani sa nenazdám a deň zbehol ako voda a ja už sedím vo vlaku, som už takmer domka. Vonku prší no to nič. Rovnako ako v Anglicku, aj tu mám vždy pri sebe dáždnik. Domov mi to zo stanice trvá ešte polhodinku chodenia. Dážď sa stupňuje a v tme večera bubnujú jeho kvapôčky na látke môjho anglického dáždnika. Ten zvuk ma upokojuje. Počujem aj zvuk na asfalte sa valiacej vody a do toho prenikavá vôňa rozkvitnutého agátu, zemitý pach premočenej pôdy doladený vôňou čerstvo pokoseného trávnika. Oh, a nemôžem nezmieniť teplé svetielka pouličného osvetlenia! Celkom ako gýčová scéna z romantického filmu až na to, že to bola realita. Než dorazím domov a naskočí mi wifi, už ma čaká správa od neho, či som nezablúdila a všade v pohode trafila.
Moje májové rande bolo úspešné. Už len kvôli tomu, že mi toto džentlmenské správanie vybielilo zlé spomienky z toho posledného, septembrového. Už len kvôli tomu, že som sa cítila ako v starom filme. Už len kvôli tomu, že sa vo mne zhmotnil pocit, že nájdem k sebe toho dostatočne pošahaného pohodového chlapíka, aj keby ním nebol tento Fín. Ani jedno stretnutie nie je náhodné a vo mne opätovne spustilo záujem o chlapov a randenie. Je iba polovica mája a ja sa už teším na všetky mesiace, čo na mňa z budúcnosti tak nedočkavo hľadia. Ďakujem Ti Fín. Znova mám chuť sa zoznamovať a randeniam už nie je fin .)
