Nedokázal preniknúť pod povrch a dotknúť sa môjho srdca. Bol príťažlivý, vtipný, vnímavý, no nič z toho, hoci som sa snažila. Mimo náklonnosti a úprimného záujmu k odlišnej kultúre som k nemu nič nepocítila. Chýbala mi tam tá často skloňovaná iskra. Keď to tam nie je, tak to nejde. Ďalšia príručka a pochopenie prečo ma v opačnom prípade nechcel môj vyvolený. Stáva sa to rovnako ženám, ako aj mužom. Ja som prešla vedľa mužov, čo ma chceli a pritom bažila po típkoch, ktorí odo mňa nič nechceli, maximálne tak bezstarostnú nezáväznosť alebo pofukovanie zraneného ega. Po Shervanovi som dokázala lepšie pochopiť isté veci, ktoré predtým moje vnútro nevedelo prijať.
Na prvý pohľad bol presne môj typ. Urastený a mužný. Snedá pokožka a tmavé oči, krátke zvlenené vlasy. Biely úsmev a veľké dlane. Ak by som si ho mala podľa opisu vygooglovať, tak by som si vyhľadala herca, ktorý v roku 2019 stvárni Aladdina. Podľa popisu ma mal Eros zasiahnuť okamžite, veď kučeravé vlasy.. ako Baranček, ako Lucien v náručí Esther, ale nestalo sa tak.
Shervan bol stavebný inžienier. Do Birminghamu sa presťahoval z Londýna. Lepšie výhliadky a menšia konkurencia. Avšak nezvykol si na Birmingham a zakaždým prahol za Londýnom. Už hneď na začiatok nás dvoch spojila tá istá láska a to samé cnenie za naším mestom, za milovaným Londýnom. Obaja sme takmer každý víkend trávili v Londýne. Chvála anglickým vlakom, že sa behom hodinky ocitáme na londýnskej stanici Easton alebo Marylebone a neprívetivé ulice vystriedame za široké bulváre hlavného mesta.
No späť k Shervanovi. Pochádzal z lekárskej rodiny, jeho dve staršie sestry boli lekárky a súrodenci mali k sebe veľmi blízko. Boli Peržania, tak trocha roztrúsení po celom svete. Vetvy jeho rodostromu pretínali Londýn, niekoľko štátov v Západnej Európe až po Kanadu a Ameriku. Podľa svojich slov najradšej trávil svoj čas návštevami príbuzných rozlezených po svete, no zo všetkého najviac si užíval chvíle strávené v New Yorku. Po islamskej revolúcii v Iráne, nastolení diktatúry a čistkách na inteligencii, tí šťastlivejší unikli za hranice a postupne zapustili nové korene v cudzích štátoch, kde si museli budovať nové zázemie a domov, v očiach domácich často ako ľudia tretej kategórie. Shervan vyrastal v rozvetnej rodine vo veľkom dome svojho strýka na predmestí Londýna. Na moju otázku, či má rád zvieratá a či nejaké v detstve mal mi čo najprirodzenejšie odpovedal, že asi biele pávy svojho strýka. Takmer som odpadla. Po prvé preto, lebo som vždy túžila mať na dvore pávy, ale náš dvor bol malý a nemali sme na to. Oci chcel vybudovať voliéru pre korely. Žiaľ tento náš projekt už nestihol zrealizovať. Za druhé mnou trhlo pri fakte, že si jeho rodina mohla dovoliť vlastniť pávy v Londýne, pričom priemerný londýnsky dvor má rozlohu rozhodenej deky a nie šíre zelené pláne ako v St. James Parku.
Zo Shervana som mala dobrý pocit. Bol zo vzdelanej rodiny, ale na nikoho sa nehral, nemal tú potrebu. Vystatovanie, blbé kecy a prázdne frázy. Nič také som s ním na rozdiel od iných nezažila. Držal sa pri zemi, mal moderné zmýšľanie, z čoho som po pravde vzhľadom na zaryté predsudky o mužoch z moslimských krajín mala isté obavy.
Keď som nervózna, viem sa správať celkom nemotorne, resp. nemotorná som skôr stále. Taký bol aj on. Hneď na prvom stretnutí, kde inde ako v Coste na New Street rozlial svoju šálku horúceho čaju, okamžite ako sme si s nápojmi sadli. Musel sa postaviť do radu a vypýtať si čaj znova. Rozosmialo ma to a bola som nohami späť vo vode, vo svojom bazéniku spontánnosti, zatiaľ čo on si obliate nohavice roztržito utieral servítkami. Až tak spontánna som zas nebola, aby som sa mu za rozkrokom naťahovala na prvom rande - v kaviarni. Úprimne som sa mu posťažovala ako veľmi nemám rada Birmingham. Vylíčila mu, ako sa mi tu všetko zdá akosi brutálne chladné a neviem si v tomto meste prísť na svoje, mimo jediného miesta, kde som sa našla: v obrovskom Cannon Hill Parku. Shervan pohotovo vyprskol, že býva v tej novej štvrti, pri štadióne v Edgbaston. Ďalej ma lámal krásami univerzitnej štvrte so širokým bulvárom lemovaným košatými stromami, týčiacimi sa k nebesiam, presne ako v dajakom filme a vábil ma k vode. Vraj pozná skvelé miestečko s jazierkom, ako stvoreným na prechádzky a rozprávanie. Ani som sa nenazdala a pár dní na to sme prechádzali tou cestou, ktorú z oboch strán obrastali prastaré platany, obrovské stromy, ktoré akoby zázrakom prežili skazu veternej smršte, čo v roku 1987 medzi stromami v Anglicku zanechala nespočetné obete, niečo ako veterná kalamita v Tatrách z roku 2004.
Pri prechádzke Shervan opäť neúmyselne perlil, keď nazval sliepočku vodnú kačicou divou. V tej chvíli som sa strašne rozosmiala, no zároveň mi ho bolo ľúto. Bohatý chalan z pávej záhrady nebol veľmi doma v biológii, kým ja som vyrastala na dedine, vo voľných chvíľach špehovala hniezdiace vtáctvo močiara, zbierala mloky a malé žubrienky. Bola som hrdá, že som z dediny a moje poznatky z ornitológie tak boli na lepšej úrovni. Počas stretnutia, alebo to rovno nazvem rande, sa náhle strhol lejak. Úplný gýč sťa z dajakého filmu, až na to, že my sme boli v Anglicku a tu bolo skôr divné, ak nepršalo. Dážď nám pokazil plány a mne prechádzku. Shervan pohotovo roztvoril dáždnik, ktorý vláčil pri sebe a ja som sa pod neho schovala. Bolo mi s ním fajn, no predsa som si ho držala od tela. Od prvej chvíle som premýšľala nad tým, prečo to tak je?
Podľa učebnice by som mala byť z neho paf a už čakať, kedy sa na mňa vrhne, ale pri bozku som necítila nič. Nič, alebo skôr flegmatickosť a pocit, že z nás dvoch nič nebude. Nemala som z neho husiu kožu, hoci mi pod dáždnikom hladil rameno. Z jeho vône sa mi zježili chlpy na ruke. Pritisla som sa k nemu a vdýchla jeho vôňu. Ani teraz to nebola tá vzrušujúca vôňa feromónov, ktorá z nás strháva spodnú bielizeň, skôr pach. Nevoňal mi. Nedráždil mi svojou vôňou zmysly. Neprebehol mi z neho ten vzrušený mráz po tele, bradavky mi nestvrdli a ani v hrudi som nepocítlo ako splašene mi srdce bije. Nič. Celou cestou k autu som rozmýšľala nad otázkou prečo?, ale ak už o príťažlivosti rozmýšľame, neznamená to automaticky, že nie je mojou šálkou kávy?
Príťažlivosť je podvedomá, na „pudovej“ úrovni. Nevieme si vysvetliť. Nevieme prečo nás to k tomu druhému tak veľmi ťahá. Takto je to správne, alebo aspoň podľa mňa. V aute som poprosila Shervana, nech ma odvezie domov s tým, že mi nie je dobre. Trocha sa prejavila aj moja paranoja, keď som mu namiesto adresy ukázala miesto dve ulice od svojho domu. Už ho viac neuvidím, je to zbytočné. On je latte a ja mám rada presso. To len pre istotu, aby nevedel, kde bývam a nečakal ma náhodou v noci pod mojím oknom. V poriadku. Priznávam. Sledujem až priveľa tínedžerských filmov. Pri rozlúčke sa perami naťahoval za bozkom, ja som sa s ním rozlúčila po maďarsky. Dvakrát pusou na líco a objatím ako bonus. Naposledy som sa k nemu pritisla, ale bolo to márne.
Mráz aj iskra ma v jeho prítomnosti obchádzali. Zabuchla som za sebou dvere jeho auta, rovnako ako aj bránu princovi z Perzie. Nejaký čas sme si ešte písali, ale prišlo mi to zbytočné a po tom, čo som mu napísala, že mi nevonia sa už viac neozval. Mne však ostala predstava o bielych pávoch a poznanie, že keď to nejde, tak to nejde. Pri každom stretnutí sa spoznávam viac a viac, odhaľujem v sebe pocity, čo sa len tak vyroja a o existencii ktorých som predtým, než som nestretla práve tohto človeka ani nevedela. Spoznávam aj ostatných. Ich zmýšľanie a pohľad na svet. Úlomky kultúr, hoci priznávam, že vzhľadom na to, že rande sú poväčšinou nabité sexuálnou energiou a zvedavým očakávaním moje dojmy nie sú tak celkom objektívne.
Čo však spraví jedna káva? Na jednom mieste spojí dvoch ľudí, ktorí by sa inak v rovnakom čase na rovnakom mieste vôbec nestretli. Nespoznala by som Shervana z Perzie alebo Francesca z Venezuely, neskúsila prácu v HR, nezistila, že som veru na sliepočky vodné, hoci iní majú doma pávy a tiež by som neprišla na to, že depky a komplexy sú zbytočné, pretože stačí tak málo. Netreba sa snažiť a rozoberať, ale cítiť. Ak tam niečo má byť, je to tam a ak nie, môžem si pričuchávať koľko len chcem. Jediná šálka kávy a vytrhne to človeka z reality a predstaví diametrálne odlišný svet. Svet, ktorý mimo štyroch stien izby ukazuje namiesto bojazlivej neistoty vesmír životných príbehov a jedinečných stretnutí. Aj pre toto rada chodím na kávu .)
