Akosi tomuto číslu nedokážem uveriť. Mám pocit, ako keby som začala žiť iba včera, respektívne iba posledných niekoľko rokov a mám niečo okolo tej 18.
Som nemilovaná a tiež sveta neznalá, alebo skôr - bola som. Nikdy som nebola na diskotéke, nezažila ošiaľ sobotňajšej noci, ten pocit, že tam v rohu klubu je ten ktosi, kto zo mňa nevie odtrhnúť zrak, nezažila som stres z chudnutia do plesových šiat. Hovorila som si, dlho, o čo všetko ma môj život pripravil, kdežto je to skôr o tom, čo všetko ma v budúcnosti ešte len čaká. Nepočula som nič iné, len sa neustále opakujúce: neľúbim Ťa. Síce si tu, ale prepáč, neľúbim Ťa. Toto som si vravela po celé desaťročia, každé ráno pri pohľade do zrkadla, večer zas pred spaním, tlmeným plačom do vankúša kričala. Počúvala som to aj od neho, i keď sa mi to teraz zdá, ako keby to vo mne len ako spomienka na veľmi dávny sen občas zaznelo, kde som na konci odišla s prázdnym srdcom a hlavou tiež nie vztýčenou, jedine spomienky na spoločné úsmevy, tie ostali mojou odmenou. Neľúbila som sa. Nemilovala som sa v škole, kedy som nenávidela svoje telo a každodennosť nebola pre mňa ničím, len denno denným terorom. Na telesnej som radšej predstierala chorobu, zranenie, na okraji futbalového ihriska pod holým nebom burinu trhala, len aby som s chlapcami cvičiť nemusela, nemohla som a tí ma potom nenávideli o to viac, keď som ako jediná ostávala v telocvični a cvičila pritom na stroji, o to tvrdšie boli ich nenávistné rozhovory a častejšie bitky. Nenávideli ma a ja som im uverila, verila, že som slabá a nedokážem im čeliť, takže som ich aj seba nenávidela ešte viac. Pritom milujem pohyb. Beh. Ten jediný mi dával slobodu. Naháňala som s dievčatami a pre zmenu utekala pred chlapcami, keď ma chceli zbiť, aj ma pomenovali kobyla. Avšak týmto posmechom sa minuli a čo mienili ako hanlivý bič, stal sa pre mňa životabudič. Kôň ako symbol voľnosti a nespútanosti, pri každom pokriku to vo mne vzbĺklo o to intenzívnejšie, začala som preto behať s ešte väčším elánom. Teraz, keď na to takto spomínam, už sa vzlykmi nechvejem, iba sa nad tým usmejem. Áno, usmievam sa, na tom, aká som bola a kam som až došla.
Nikdy som neverila, že to raz dokážem, namiesto toho, aby som hľadala tieto slová a uistenie vo vonkajšom svete, som to teraz ja, kto sa na ako prvá seba usmeje a vysloví tie slová: ľúbim Ťa. Sú to len dve triviálne slovká, veď mať rada samú seba je tak prirodzene ľudské. Avšak ja som nič takého predtým nepoznala a pri čítaní o rôznych technikách a návodoch na sebalásku som sa len trpko pousmiala a vravela si aby sa tá osoba s týmito filozofickými omáčkami zo seba nepo..la. Trvalo mi neskutočné roky zažiť tento stav. Bola som zranená a tiež neskutočne zbabelá byť sama sebou, vyniknúť z davu, precítiť hĺbku svojich pocitov, strachu a zlyhaní. Musela som sa zmeniť, v mojom prípade zvonku. Bytostne som to potrebovala. Svet som ovplyvniť nevedela a už vôbec nie ho zmeniť, jediné, čo som dokázala bolo zmeniť samú seba a udeliť druhú šancu skrachovancovi. Aké to je? Zobudíš sa ráno a napadne Ti preoperovať si isté partie a už ideš s úsmevom slniečkára po svete? Nie. Avšak bola to neskutočne dlhá cesta, kým som sem dospela, na ktorej začiatku bolo rozhodnutie svoj uhol pohľadu na tie fixné - nemenné: "nemám žiadnu šancu" sterotypy zmeniť, no to tiež znamenalo svojim najtemnejším myšlienkam čeliť, nie sa len zbabelo schovávať a hľadať útek, na konci však prišla vnútorná sloboda. Dnes, včera, komplexne za posledné obdobie mám pocit všeobecnej radosti, i keď sa občas dáka slzička zatúla, ale už sa mi radšej vyzlieka, než oblieka. Nie len hrubé vrstvy odevov, ale aj svoje vnútorné brnenia zhadzujem, hoc pomaly - s malou dušičkou, ale isto. Je to neskutočný dar a šanca žiť, a nie si len tak zo dňa na deň byť. Vidím to aj okolo seba. Ľudia sú nešťastní, trpia, vo vnútri sú len prázdnotou zívajúce bytosti, preto len utekajú preč od seba, svojich skrytých túžob a skutočných pocitov, faktov a strachov. Túžia po trvácnosti, pričom prahnú po krátkodobej intenzite, nemajú odvahu žiť svoje životy, pretože si to vyžaduje rozhodnutie a tiež konfrontáciu obhájiť ho pred sebou, rodinou, spoločnosťou a celým svetom. Radšej sa pretvarujú, rútia do nekonečných zdrojov krátkodobých rozptýlení a vzťahov, ale aj tie sa raz minú, rozptýlenie sa po niekoľkých schôdzkach nejaví tak príťažlivé, sú krajšie, už to tak nebaví v posteli, príde stereotyp, návykovosť a dávky sa neustále zvyšujú, aby náplasť na nehojace rany aspoň na čas držala a nebolelo to tak, avšak život nie je ako film, kde všetko trvá večne, party a vzrušenie, príťažlivosť, čo nikdy neuhasína a kto tomuto faktu nedokáže čeliť, zbytočne svoje sily útekom prepína. Život sa stane svojím spôsobom vždy stereotypom, neznámi zaujímavejší, než tí, ktorých poznáme, niet takej lásky, kde občas nepríde myšlienka, že z nej niečo chýba. Dokonalosť a nemennosť nie sú, je však rozhodnutie, záväzok, oddanosť, že nájdeme to nové aj v tom starom známom a vytrváme, lebo síce život ponúka každý deň stále novšie, lepšie a zaujímavejšie, no iba do chvíle kým sa kruh neuzavrie, a nezačne sa všetko odznova.
Včera som spravila niečo, o čom som si už po mesiacoch myslela, že toho nebudem schopná, pretaviť svoje pocity do slov, iba pár viet a poslať ich niekomu, kto bol kedysi tým "navždy", niekto, kto mi ublížil a srdce zranil, ale zároveň nikým iným, než tým, čo mi len svojim bytím a malým úsmevom spravil takú radosť ako nikto iný. Aj keď stretnutia zanikli, záujem vystriedala ľahostajnosť a komunikácia vybledla v slede dní, viem mu už bez rúška trpkosti a žiaľu zdeliť čo si o ňom myslím a že ešte stále v neho verím, koľké stránky jeho osobnosti si na ňom ako na človeku cením. Už mu nevyčítam, že mi nikdy neporozumel a možno ani nebude, ako mi to chýbalo, aby mi povedal, že je rád, že ma po tom všetkom, čím som si prešla má pri sebe, čakala som to od neho a pritom sama sebe som si to mala vravieť a tiež sa mi už žalúdok nestiahne, keď s ním o svojej zmene alebo operácii hovorím, ktorá na mňa o mesiac striehne. Cítim to tak, že ak sme niekoho skutočne ľúbili, nie len kalné vody svojho ega jeho menom mútili, tak nám na tom človeku záleží aj teraz, keď už sú medzi nami nekonečné diaľky, nie len na mape, ale aj v našich srdciach, pochopenie vystriedal nezáujem a trpkosť, rozhovory zmizli a zdá sa, že mosty, ktoré nás spájali už nenávratne zmizli, ale možno, možno nás naše úspechy a šťastie v budúcnosti, hoc i keď na krátke stretnutie ešte prepoja. Nakoniec, formovali sme sa navzájom a dali si také lekcie a dary, po ktorých sme dnes iní, než akými sme predtým bývali. Je to tak hrejivý pocit povedať niekomu, s kým sa putá už pretrhali a nie v tom najlepšom ako ho vidíme my, toho výnimočného človeka, ktorý nás kvôli niečomu zaujal, skôr než naše srdce opantal a úprimne sa s ním tešiť a želať, nie jeho šťastie a budúcnosť preklínať. Rany ostali a aj bolesť, ale často nám mnohí nepovedia svoje prepáč alebo "som tu, pri Tebe stojím a preto sa ničoho nebojím", pretože to oni sami nedokážu. Trpia a sú nešťastní vo svojom vlastnom svete, ako vyschnutá studňa, čo by hoc aj chcela, pole neozelení a toto nie je obhajoba, alebo rozprávka na utíšenie. Verím v to, že komu bolo raz ublížené, často nedokáže nič iné - sama som takou bola. Neostáva nič iné, len veriť, pretože je tu večná nádej, že raz aj ich bude pri srdci hriať a život nebude len bedákanie a tlmený plač, prídu slová: ľúbim Ťa, keď si to od iného už nemusia brať a dočasne tak svoje vnútro zahriať, lebo si ich sami sebe budú môcť dať. Nič však nie je zadarmo a šťastie je výsadou odvážnych, tí čo sa boja, majú len výhovorky a iba klamú samých seba. Som šťastná, že ľúbim, samú seba a fakt, že viem ľúbiť a je vo mne tento cit a aj iným z neho bez toho, aby mi z neho ubudlo môžem prideliť. Niet krajšieho pocitu, ako keď s otvoreným srdcom dokážeme vysloviť: "mám z Teba radosť, prajem Ti a ver si" a pritom to skutočne aj tak cítiť, lebo sme si sami zažili aké to je na odvrátenej strane Mesiaca žiť. Je to magický koktail, ktorý účinkuje na obe strany a ja už len toľko, že verte - si, nie ste v tom sami.
