Sú aj takí, ktorí majú chybný kompas a zamilujú sa do takého, ktorý im nie je súdený. Ich srdcia začnú postupne chladnúť a stávajú sa prázdnymi, ironickými, takže časom sa nevedia postarať ani o seba, nie to ešte o rodinu a je ich veľa.. Nie ako moji rodičia, ktorí patrili k tej hŕstke šťastnejších, čo sa našli navzájom.
Až po rokoch si uvedomíme, čo všetko nám rodičia dali a čo do nás vštepili, i keď podvedome, tak ako môj otec: milovať a byť odvážnym, že ľudia ani vzťahy nie sú nahraditeľné, že skutočná láska nepozná výhovorky a zastaví ju jedine smrť. Niekedy ani tá nie.
Nejde o nejaké umelé vyvolávanie smútku, ale o spomienku na deň, v ktorý skončil náš svet, taký, aký sme ho doteraz poznali.
U mŕtvych sa už darmo prosíme odpustenia, čas sa nedá vrátiť, preto si treba ceniť a tak sa správať k živým - a to je to najťažšie - žiť tak, aby sme potom nemuseli plakať nad svojimi skutkami pri rakve, keď nás niekto opustí. "Ľúbte sa a buďte dobrí, no bojujte keď treba" - toto je odkaz, ktorý nám tu ostal z Teba. Rakovina a smrť sú špiny, čo ukončia naše plány skôr než by bolo treba a preto odvtedy, ako si odišiel vždy hovorím a robím tak, akoby dnešok bol naposledy a nečakám do ďalšieho večera.
Chýbaš mi oci. Navždy..
