Náš priateľ a pokračovanie vzájomného spojenia už po uzavretí jednej kapitoly svetlo sveta nezazrú. Nejakým spôsobom sa zakaždým dopracujem k prečítaniu článku, či úryvku v knihe, ktorá najviac momentálny stav mojej mysle vystihuje a viem sa s ním naplno stotožniť, pretože to práve prežívam, ale asi takto je to s každým z nás. /Ne/vedome si nájdeme to, čo nám v danej chvíli najviac vyhovuje. Pred nejakým časom som čítala v anglickej tlači o tom, akú stopu v ľudskej psychike a prežívaní zanechá strata dlhoročných priateľstiev. (Odkaz na pôvodný článok na konci). Bolesť zo straty je porovnateľná, ak nie priamo úmerná amputácii niektorej z našich končatín, čomu dávam bez pochýb za pravdu. Kus z nás chýba no i napriek šoku a bolesti musíme dať telo dokopy a nakopnúť, aby dokázalo fungovať ďalej.
Priateľ je kus našej duše, ktorá si len v inom tele ďalej žije. V mojom prípade amputácia duše nastala po dvadsiatich rokoch. Do môjho života vstúpil veľmi dávno, prišiel ani neviem odkiaľ a odišiel rovnako náhle, ako blesk z jasného neba. Najlepší priateľ, sila, čo ani bolesť, či životná strata nezničila, človek ktorý sa podelil aj o svoj posledný kúsok chleba. Bol jedným z tých vzácnych darov bytia, ktoré som si mohla dlho užívať a do dospelosti preniesla ešte z čias svojho detstva. Prepožičaný spoločný čas.
Mala som deväť, keď si som si tak naozaj uvedomila čo je vlastne smrť a všetky ilúzie a rozprávky o anjelikoch a modlitbách sa naraz rozplynuli. Moja babka umrela počas svadobného tanca oného večera, kedy sa oslavovala svadba jedného môjho bratranca. V jednej chvíli sa ešte s úsmevom pri tanci krútila a sekundu na to sa mŕtva k zemi zrútila. Až vtedy som precítila pominuteľnosť našich životov a že nedotknuteľnosť a pojem ako „dosť času“ sú len detské bájky a sebaklam bez prestávky. Skutočné priateľstvo je niekedy onen život samotný, alebo inak povedané: priateľ prostým bytím aj horkú chuť osudu osladí. Trpím zvláštnou a pre väčšinu neznámou chorobou na ktorú som ešte neobjavila liek: ani po rokoch vo mne pocity neslabnú a nechladnú a púšťanie vecí je pre mňa bolestivejšie ako trhanie zadnej stoličky u zubára.
Nie vždy vieme po smrti nášho blízkeho zaniesť kvety na hrob tak, ako ja kedysi mojej drahej spolužiačke, ktorá odišla krátko po skončení strednej. Bola to moja prvá veľká strata na poli priateľstva, čo mi aj po rokoch horúcu slzu v oku rozpáli, ale vtedy to bolelo akosi menej než je tomu teraz. Mali sme sa rady a boli sme si blízkymi dušami, každá z nás niečím trpela a nejako sme v tej tichej agónii našli. Na hodinách som často sedávala vedľa nej a vtedy šikana, aj hnusné pokrikovanie chalanov boleli o čosi menej. Boglárka mala zriedkavý druh nádoru s ktorým bojovala od základnej školy. Bola krásna, hoci jemné črty mladej tváre miestami pretínala nekonečnej bolesti nejedna vráska. Ruky mala posiate nespočetnými pľuzgiermi, čo ju šialene boleli, neprestajne pálili a to bol len viditeľný povrch. Bolo toho v nej oveľa viac. Dennodenná bolesť, ktorá si každým západom slnka kúsok po kúsku z jej života ukrajovala a v nepravideľných intervaloch do nemocníc posielala, ale ona sa len usmievala, študovala tvrdšie než ostatní, aby ani napriek absenciám v ničom nezaostávala a ja som jej svoje poznámky vždy s ochotou dávala a v rámci svojich možností pomáhala.
Niekde na pol ceste medzi výmenou zošitov a fotokópií sme si časom začali toho vymieňať oveľa viac. Od plagátov Charmed až po naše malé radosti, či tajné obavy a strachy, ktoré na nás v mysliach číhali. Z jej ducha bojovníčky neustále sálala sila, pokoj, pokora a viera. Hoci sme neboli najlepšie priateľky, boli sme si veľmi blízke. Aj po skončení školy sme si často vymieňali sms-ky a zakaždým, keď sa ocitla v nemocnici sme si dopisovali čo sa s ňou práve deje, koľko času jej tento raz liečba a pobyt v nemocnici zaberie. Bola prvá, ktorá sa mi zdravila talianskym pozdravom „ciao“, keď jej to prischlo po pobyte v horskom sanatóriu na severe Talianska a odvtedy si na ňu spomeniem zakaždým, keď s niekým jazykom lásky prehovorím. Niekedy sa správy limitovali iba na to ciao a pár bodiek, ale vedela som, že je ešte stále tu, hoci práve bojuje a nemá navyše žiadnu energiu, len na to ciao. To stačilo.
Raz, po dlhej dobe ticha a kriku bez ozveny mi prišla dlhšia správa. Bola to jej mama, čo mi skrz telefón dcéry za všetko poďakovala a oznámila, že Boglárka už niekde inde svoj pokoj nachádza po vyčerpávajúcich bojoch, ktorými si roky prechádzala. Nedokázala som prísť na pohreb svojej priateľky, nie na priamu konfrontáciu nad ľudskou pominuteľnosťou a studenou smrťou, nie v dobe, kedy som doma mala otca, čo podobne prehrával boj a chradol rakovinou. Prišla som k jej hrobu až rok na to a iba vtedy som sa s ňou vedela skutočne rozlúčiť a dať za tým bodku, otvoriť v sebe zásuvku a do zložky stratených pridať ďalšiu novú fotku. No stane sa aj to, že nás opustí priateľ, čo našťastie ešte žije, ale to bolesť z jeho straty z nás vôbec nezmyje. Práve naopak. Bezmocnosť sa so šialenstvom o prvenstvo v našom vnútri bije. Ten človek ešte žije a jediným hrobom sa stane kus studeného kameňa, úlomok srdca a echo preťatého priateľstva v nás, niečoho, čoho raz boli súčasťou dvaja, ale jeden z nich bez predošlého varovania spravil peklo z raja a celok na dva kusy preťal.
Sviečku, kvety i slová rozlúčky vieme previesť len v našom srdci, pretože aj keď to bolí, sme slobodné duše a ten druhý v nás pre niečo stratil vieru, víziu spoločnej budúcnosti, či z nejakého dôvodu nás už vo svojom živote nechce, lebo je mu jednoducho bez nás lepšie. Bolí to. Štípe to oči a nahlodáva myseľ. Bolí to rovnako ako strata vlastnej končatiny a nie je to len metafora, ale vedecky podložený fakt. Ak sa v našich životoch zrazu pretnú vlákna priateľstva a rozhovory sa stanú už len monológmi, pokusy o odpovede už len výkrikmi do tmy - zamáva to nami ešte viac než rozchod, strata zamestnania alebo amputácia. Strata niekoho, kto bol s nami roky, či desaťročia, s kým sme prežívali naše prvé lásky i na hubu pády, osoba, ktorá nám bola k srdcu najbližšie a vždy naporúdzi, spolu s nami si oduševnene bez vyzvania na „nepriateľa“ zanadávala, jazerá sĺz teplým ramenom zahatala, či nás vehementne v stave slabosti bránila je zrazu nenávratne preč. Zmizla ako ranná rosa po ktorej nám ostala len zima, lebo zrazu v celom svete akosi zavládla hrozná kosa. Prijmeme to alebo nie, je to istá forma smrti, pretrhnutie vlákna, kde je otázne znovuzrodenie. Rovnako ako smrť aj takýto koniec občas bez ohlásenia príde a s naším priateľom a dlhoročným putom bez slova odíde a v nás zrazu niečo umrie, je nenávratne preč. Oku neviditeľné, no fantómová bolesť stratenej končatiny pretrváva a čím dlhšie vzájomná priazeň trvala, tým sú rany hlbšie a bolesť sa o to viac i do najskrytejších kútov duše zahlodáva. Ak nepoznáme hieratické písmo, aby sme privolali späť mŕtveho ducha priateľstva z podsvetia, neostáva nič iné len si poplakať a začať nové pokračovanie aj bez zvuku správy na dobre známy tón zvonenia.
Priateľstvo, rovnako ako život sú darom a nie samozrejmosťou. Klišé typu: "nič netrvá večne" alebo "je to prirodzený vývoj ľudskej duše", či "každý koniec prináša nový začiatok" sú bolestivo pravdivé, ale to nám všach vo chvíli žiaľu ani za mak nepomôže. Práve preto si ho pestujme a chráňme, pozornosti mu aj vo svojej vyťaženej rutine koľko len vieme dajme. Výdatne času i lásky investujme, lebo priateľstvo je ako prvý lúč svetla, čo nekonečnú temnotu noci príchodom rána rozsvieti. Vážme si ho a bojujme zaň. Bime sa za neho s rovnakou vervou ako sa dennodenne za svoje miesto pod Slnkom každý človek bije, lebo raz nadíde okamih, kedy zrazu zmizne a vtedy aj kus našej vlastnej duše ako ryba na suchu vyschne. Ďakujem každému, kto vstúpil do môjho života a obohatil ma svojou osobnosťou a bytím a najviac tým z vás, ktorí ste pri mne ešte aj teraz a nastavujete zrkadlo všetkým mojím tváram, potenciálu, strachom a maskám, ktorých odraz na mňa v nehybnom skle po ránach hľadí. Priateľsvtvo je ako kvet, ktorý si užívame kým kvitne, ale s vedomím, že je na dobu určitú a nikdy nevieme kedy presne vyschne.
anglický článok - https://www.theguardian.com/lifeandstyle/2018/apr/21/like-having-limb-cut-off-pain-friendship-breakups
