... nedala som ju dolu ani počas najväčších prívalov spaľujúcej vášne, z čoho bol úprimne povedané dosť mimo a aj mi poznamenal, že vyzerám ako niekto, kto má na krku pripevnené záchranné koleso. No ani to mi veľmi nepomohlo. Maximálne som si šál vyzliekla pred ním, no naďalej nosila všade inde, mimo múrov domu..
… mala som pocit, ako keby bola tá šatka, ktorá bola pevne obtočená okolo môjho krku nejakou bezpečnou kotvou, bodom istoty a vo chvíľach, kedy som ju nemala na sebe „dusiac“ obmotanú, cítila som sa akosi stratene, tak nejak nevysloviteľne neisto a nervózne, doslova ako keby som sa nemala čoho chytiť. Šatka symbolizovala niečo ako lano istoty v rozbúrenom mori života po tranzícii.
…. po mnohých, mnohých rokoch jej neprestajného nosenia, azda všade okrem kúpeľne sa zrazu stalo niečo, čo v momente všetko zmenilo, prestavilo moje vnútro a šatka bola preč. Pred niekoľkými týždňami počas dovolenky na Sardínii som klasicky postla na Facebook fotku, na ktorej sa z okraja útesu rozhliadam na tyrkysové more a popri krátkych čiernych šatách bol na mne klasicky obmotaný môj najobľúbenejší čierny šál, čo bežne nosievam aj počas najväčších letných horúčav.
... popri lajkoch jedna moja kamarátka poznamenala, že by už bolo ozaj načase, aby som prestala s nosením šatky (toto som počúvala od každého roky, ale vôbec to nepomáhalo, skôr naopak). Ako vravela, aj na našom poslednom spoločnom fotení z levanduľových polí v Londýne som si lano z krku zvliekla a pred objektívom pózovala „obnažená“, bez obmotanej šatky na tele.
.. neviem čo sa stalo, ale hneď na druhý deň, po rokoch každodenného nosenia som si ráno pri odchode z hotela už šatku viac nedala. Cítila som sa neskutočne nahá a zraniteľná, ešte viac než kompletne vyzlečená pod skalpelom na operačnom stole, ale predsa, nechala som ju pohodenú na stoličke. Takto som na Sardínii dala zo dňa na deň šatku dole a odvtedy (a je tomu už dobrých niekoľko týždňov) sa ešte svojej nahoty na krku stále držím.
... netvrdím, že je to ľahké. Bola to silná reťaz a dlhoročný zvyk, bez nej ma mimo domu nevidel snáď nik za posledných x rokov. Bez nej som ešte stále nesvoja, so zvláštnym pocitom maximálnej zraniteľnosti, zároveň však s vedomím sily, že som dokázala ošúpať ďalšiu vrstvu zo svojej cibule komplexov a strachov.
.. nevravím, že odvtedy žijem ako by som práve prešla Nirvánou, skôr to beriem ako jeden z ďalších darov života, že sa aj po dlhých obdobiach sužovania a „tmy“ všetko na lepšie môže obrátiť a stačí k tomu jediný impulz, nečakaný moment a v živote nastane nečakaný zvrat.
.. šatku som sa snažila dať dolu niekoľkokrát, no len to vedomie „bytia“ bez nej mimo bezpečných stien domova ma okamžite paralizovalo. Dohovárala mi rodina, priatelia, aj niekdajší milí a nič. Proste to nešlo. Avšak v momente, kedy dozrel ten správny čas, nazbierala som odvahu, ktorú som v sebe musela hromadiť po celé tie roky, zaťala zuby a vykročila vpred. Nejakým spôsobom mi väčšina vecí trvá dlhšie než iným, neuspejem na prvý, ba ani na druhý, či tretí pokus. Vzdám to, zametiem pod koberec, prejde istý čas a pokúsim sa o to znova. No ešte ani tak to stále nejde, tak bojujem ďalej. Opäť to nechám plávať, následne energiou nahromadenou počas svojich neúspechov vypnem to „správne“ tlačítko a sme doma. Malé krôčiky, iba prežiť dnešný deň, zajtra si poviem to isté a pozajtra znova. Ani sa nenazdám a už prešiel týždeň, potom dva, mesiac.. no proste chápeme sa. Dala som to.
Konečne odobrala ďalší zo svojich komplexov, hoci s komplexami je to ako s abstinenciou. Neprestane nás to ťahať a lákať späť k strachom, pretože tie sú bezpečné, lebo ich už poznáme. Trik je v istote z neistoty, vedieť si dokázať vytvoriť pevný bod v mori nekonečných otázok „čo keď?" "čo ak?" "a čo keby náhodou?". Odpoveďou je: "Dám to, aj keby mi to trvalo sto rokov" .)
