Rieka lásky
Navždy k sebe patrili...
Voda ku korytu...
Tvorili jednu sústavu, nazývanú láska...
Boli riekou lásky...
Vyvierali v srdci a tiekli celým svetom...
Zalievali všetkých...
On bol korytom a ona bola riekou...
Vlastne vodou...
Riekou boli spolu...
Boli nerozdeliteľný???
Kdeže !!!
Nie !!!
Nič nie je nerozdeliteľné...
Veď aj atóm sa delí. Na jadro a obal...
A bol nedeliteľný...
Ich deliteľom bolo slnko...
Pálilo a ona sa vyparila...
Bola z nej para - duch rieky...
A aká je šanca, že sa v podobe dažďa vráti k nemu?
Nenamýšľal si...
Veľmi malá, asi jedna k miliónu...
A aj to je určite veľa...
Padne v kvapkách do iného koryta...
A čo potom ostane?
Prázdne koryto...
„Kde je voda?“
„Opustila ho...“
Budú si šepkať malé rybky,
ktoré ostali s ním, s korytom
a trpia...
Trpia, tak ako on...
Jeho nemá kto poláskať svojimi prúdmi...
A im,
im malým rybkám chýba voda...
Oni už vlastne nežijú...
Je to len jeho fantázia...
Myslí na to, aby nebol sám...
Ale ona ho nechcela opustiť...
Mala ho rada, bol jej energiou...
Jej život už nie je tým, čím bol,
lebo nemá energiu...
Jeho život pomaly hasne...
Po rybkách ostali kosti...
A kosti ostali aj po tých,
ktorých zalievali láskou...
Vodou lásky...
Nemali vodu - nemali lásku...
Zomreli...
