Vo vzduchu cítiť štandardné kalibrované pobrežné vlhko, neprší a dokonca netreba pružiť v lyžiarskom podrepe, čo je moja vlastná stabilizačná finta na obranu proti náporom vetra, ktoré tu vôbec nerešpektujú maximálnu povolenú rýchlosť. Skrátka ideálny deň na niekoľko hodinové vytratenie sa do ulíc. Nakoniec, je to jedna z posledných príležitostí trošku načechrať nostalgiu a nasať medovo - škoricovú vôňu spomienok uviaznutých vo vlhkých múroch starobylých budov.
V krátkosti sa ešte zastavím na pláži a čakanie na dvadsaťšestku sispríjemním pozorovaním sobotnej pohody a teším sa z neohlásenejnávštevy slnečných lúčov.
Na zastávku sa blížime spoločne s busom číslo 26, každý z opačnej strany. Z diaľky preventívne kývam na šoféra a dávam sa do jemného poklusu, čím sa snažím zdôrazniť svoj evidentný záujem nastúpiť. Šofér je vnímavý a brzdí na zastávke hneď vedľa pláže a o pár sekúnd už sedím na poschodí s denným lístkom v ruke.
Autobus je pekne čistý, uprataný a umytý, je vidieť že vyšiel z garáže v Portobele, kde si na svojej práci noční cleaneri dávajú záležať, a verte, nie je to ľahká práca. Vedel by som o tom napísať samostatný článok. Možno nabudúce. O to viac príjemná je cesta do centra a za necelých dvadsať minút vystupujem na London Road. Dosť si tým zájdem, ale po ceste ma čakajú kamošky žirafy a vždy keď idem okolo tak sa zastavím na kus reči. Sú z kovošrotu a naozaj im to sekne. Napriek tomu že nesú enviromentálny odkaz zostávajú skromné a tiché. A takých žiráf je v dnešnej dobe málo.
Rozlúčime sa a ja sa rezkým krokom dostávam na križovatku dvoch najvychytenejších ulíc mesta - Princess Street a North Bridge. Mením kurz smerom k tej menej slávnej a Princesku (ako ju radi familiárne nazývame) zatiaľ nechávam za sebou. A vlastne aj pred sebou. See U later..
Pozriem vpravo, pozriem vľavo, a cez North Bridge prejdem hravo. Týmto známym mestským mostom ponad hlavnú železničnú stanicu sa človek za pár minút dostane do srdca starého mesta a ocitá sa vzápätí akoby v inom storočí.
Odrazu sa ulica volá South Bridge a ja sa konečne dostávam k hotelu Radison a odbočke na svoju najobľúbenejšiu, a teda v mojich očiach i najkrajšiu ulicu Edinburghu - Royal Mail. Túto kráľovskú míľu som už prešiel nespočet krát a stále sa cítim akoby som po jej starobylom dláždení bez premávky a hluku veľkomesta kráčal po prvý krát. Je to nenápadná bočná ulička, nesmierne pôsobivá a samozrejme monumentálna. Pouliční umelci, kostoly, chrámy, vežičky a zastrčené obchodíky, kaviarne a bary prívetivo lemujú ulicu a spolu s nezabudnuteľnými architektonickými prvkami tvoria skutočne impozatný organizmus s vlastnou dušou.
Som hladný ako pes, tak vchádzam do zastrčeného indického Take - away a po dvoch minútach sa už usmievam na svoj ešte teplý kebab, ktorý vo mne rýchlo mizne a s posledným sústom sa predo mnou s koncom Kráľovskej Míle otvorí rozľahlé nádvorie s majestátnym Edinburgským zámkom. Desiatky ľudí rôznych národností, voľne roztrúsených po nádvorí, výletné autobusy, z ktorých sa hrnú foťáky, za nimi ľudia a batohy, svadobné autobusy plné ľudí v sukniach, s nohami viac či menej ochlpenými (v závislosti od pohlavia), tí všetci obdivujú tento úžasný architektonický skvost, akým nepochybne Edinburgh Castle je.
Nasýtený pohľadom na Edinburgský zámok a výborným kebabom za štyri libry sa ešte nachvíľu zastavím pri keltskom kríži a vzápätí sa nechám gravitáciou unášať dole strmým svahom z nádvoria do Kráľovských záhrad - Princess Street Gardens, ktoré s obľubou používam ako skratku priamo na Princess Street, čo je najznámejšia ulica mesta, nazývaná tiež tepnou Edinburgu, s vlastným pulzujúcim, dynamickým a rušným životom.
Na Princess Street nájdete naozaj všetko možné, predovšetkým sú to ale miriády obchodov, ktoré sedem dní v týždi neúnavne ponúkaju jedinečnú príležitosť zbaviť sa prebytočných libier, či už škótskych alebo anglických. Ak vám náhodou predsalen nejeké tie pence zvýšia, stále sa ešte dajú investovať do žobrajúcich pouličných prísediacich, s rôznymi stratégiami zaujať vašu pozornosť. Od tanečných vystúpení cez hru na rôzne neraz veľmi pozoruhodné hudobné nástroje až po využitie veľkých smutných očí psieho spoločníka.
Ľudia na Princess Street sú veru rôzni. Menia sa, prichádzaju a zasa odchádzajú. Stabilnými štamgastami ulice a reprezentačnou stálicou sú však škóti odetí v tradičných kiltoch, s gajdami pod pazuchou, z ktorých sa nesú ulicou často ťažko identifikovateľné, každopádne však tradičné originálne škótske melódie, ktoré sú zaujímavou kultúrnou vložkou a živou kulisou ulice, ktorá je súčasne tmelom zážitkov a vnemov z návštevy tejto tepny Edinburgu.
Čas letí ako vtáci nedozierni a šero večera sa začína nenápadne potajomky vkrádať do ulíc. Keďže si chcem ešte stihnúť vychutnať pohľad z takzvanej výhliadky mesta, kopca akoby len náhodou položeného v centre, s názvom Calton Hill, pridávam rezko do kroku a po necelých dvadsiatich minútach som na vrchole. Únava sa začína podpisovať na organizme po pár hodinách spánku po nočnej, a v silnejúcich poryvoch vetra nasávam atmosféru konca ďalšieho z príjemne strávených dní v spoločnosti starého známeho.
Ešte chvíľu postojím, vnímajúc šero a chlad, ktorý ma začína postupne obkolesovať, zaspomínam na dnes už vzdialený víkend, kedy som identickú trasu absolvoval v úlohe sprievodcu so svojimi slovenskými priateľmi počas ich vzácnej návštevy z anglického Kentu, letmo si prehrám ako spätnú projekciu niekoľko zážitkov zo svojich potuliek mestom, zhlboka sa nadýchnem a vydám sa spletitými cestičkami lenivo využívajúc gravitáciu naspäť k úpätiu Calton Hill a následne na autobusovú zastávku na London Road, kde som ráno vystúpil.
Pätnásť minút čakania na bus ubehne rýchlo a už sa veziem domov. Dvadsaťšestka je plná ľudí, rozhádzaných novín, ktoré sú pre cestujúcich denne zadarmo k dispozícii a smetí rôzneho druhu, takže by nezainteresovaný pozorovaľ len ťažko uveril že je to ten istý autobus akým možno cestoval ráno.
A viete čo ma najviac bolelo keď som sa vrátil domov? Nohy.
DOBRÚ NOC EDINBURGH!
DOBRÚ NOC DVADSAŤŠESTKA!
