Pre západniarov, stredoslovákov a neznalých východniarov - Sivec (známy tiež ako Šivec) je kopec kdesi pri Ružíne. Dnes ráno mi bolo mojimi 55% povedané (a včera naznačené), že by sme sa tam mohli íst podívať. A tak sme išli. Nakopli sme trtuľu starého spoľahlivého Pežotíka a vybrali sa smer Ružín. Mapu nemajúc, spoľahli sme sa pár článkov na nete a naše bohaté vrchárske skúsenosti - raz som videl film Vrchárka so Sophiou Loren, a prešli sme trebárs Roháče. To už nie so Sophiou.
Našli sme most cez rieku Hornád, zaparkovali, najedli sa a vyrazili. Prakticky instantne sme stratili žltú značku (po ktorej sme chceli íst), dalo by sa teda povedať, že už od začiatku sme boli stratení. (Pre menej slušné povahy - v riti). Skrze pár ochotných okoloidúcich sme dostali pár presných inštrukcií (Tam popod ten les, na lúku, a potom ďalej. Len nechoďte do lesa!) a namierili si to do lesa. O pár zablatených chvíľ sme dokonca dorazili k žltej. Ďalej to už išlo hravo, dorazili sme na Sivecké lúky, odovzdali pastierovi informáciu o presnom čase, vyhli sa asi štyritisíc ovčím hovienkam, zanechali tmavohnedú pod žltou (žartujem, snáď mi bude odpustené) a prešli až k chatkám.
Došli sme na rázcestie - ako každý z nás už miliónkrát v živote - a museli sa rozhodnúť. Ono keď ste v prírode bez mapy a dôjdete na neznačené rázcestie, musíte sa spoľahnúť na svoju ženskú intuíciu. Cesta napravo viedla po rovine - tá naľavo do kopca. Chceli sme íst na Sivec, teda kopec. Takže doľava. Ts, sme predsa nejakí tí horskí zvodcovia (hovorím v množnom čísle, ženský rod je zamlčaný). Nezastavili nás ani pováľané stromy, nehovoriac o značke "Prírodná oblasť" či čo. No keď sme došli do slepej uličky, nejak nám to došlo. Zase sme v riti. Pardon, stratení. Pomocou najmodernejšej výpočtovej techniky sme zistili, kde sme mali byť a nie sme. Takže naspäť. Dokonca sme našli aj stratenú žltú - aj by som ju vyťahal za ušiská (tú žltú, samozrejme), ale nebolo času. Konečne sme boli na stope a horúčkovito pokračovali. Došli sme až k stúpaniu popri potôčiku...keď v tom... po pár sto metroch...to prišlo. Začal som si bolestivo uvedomovať to, čo som ráno počul v rádiu. Na západe má pršať. Hm, sme na východe...ale dá sa dnes veriť rádiu? Určite príde búrka. Strašná. Musíme sa vrátiť. Načo riskovať?
55% reaguje pozitívne - zjavne nemá síl trepať na vrchol jeden kus lenivca. Otáčame - tuším prvý krát v živote nedokončím túru. No a čo - sú ľudia čo sa trepú až pod Everest aby sa kvôli nepriazni počasia otočili. My sa otáčame kvôli mojej lenivosti. A čo?! Cesta dolu je pohodlnejšia než hore. Síce ma ťaží bremeno zlyhania, no na druhej strane sa teším na auto a kávu. Tak trochu škodoradostne dúfam že začne pršať, aby som mohol svoju lenivosť vydávať za predvídavosť a rokmi ošľahané skúsenosti. Žiaľ, nebolo mi dopriate. Cestou dolu asfaltkou prejdem z Rosy na kolejích až po árie z Limonádového Džoua. Som si istý že moja spoločnosť si v tej chvíli želá šliapat na Sivec v prudkom daždi. Konečne auto...cesta domov...a zaslúžená káva. Zdolávať kopce je krásne. No zdolať samého seba a povedať si, že dnes na to jednoducho nemám - ani to nie je na zahodenie. Nie som filmový hrdina. Neprejdem každý kopec s prstom v nose. No a čo - som dosť chlap na to, aby som si to priznal. A okrem toho - Sivec je určite krajší keď sú okolo jeseňou sfarbené stromy. Pôjdem. A napíšem.
