Sadol som si celkom dozadu. Spolu so mnou nastúpil chlapík čosi po štyridsiatke. Najprv som mu nevenoval pozornosť, no keď si asi 3 minúty štikal lístok, všimol som si, že asi triezvy nebude. Nebol :)
O chvíľu prišiel ku mne a opýtal sa ma, kadiaľ ten bus ide. Pomaličky som mu to vysvetlil a zodpovedal som mu aj jeho doplňujúce otázky. Sadol si, no asi o sekundu zase vstal a prišiel ku mne. Bolo mi jasné, že má chuť sa rozprávať. Najprv sa mi snažil čosi vysvetliť o tom, ako od niekoho pýtal cigarety, no veľmi som mu nerozumel. Ako mnohí opití, aj on sa mi začal ospravedlňovať, že má vypité. Na to som mu povedal že je to v pohode, že každý si občas vypije. Neviem, či čakal odsúdenie alebo čo, no zdalo sa, že som ho prekvapil. Zaujímalo ho, či sa aj ja niekedy opijem... nechcel som mu kaziť radosť tak som povedal, že niekedy hej :) Potykali sme si a on ma "pozval" aby som si k nemu prisadol. Vyzeral byť celkom v pohode, tak prečo nie.
Vtedy si všimol, že okrem batoha mám aj puzdro s oblekom a opýtal sa, či som promoval. Nechcelo sa mi vysvetľovať, že od mojich promócií už ubehlo pár rokov, tak som len prikývol. Viac-menej zrozumiteľne vyartikuloval názov mojej školy, hoci mi dalo trochu námahy presvedčiť ho, že sídli v Košiciach a nie v Prešove. Každopádne ma donútil vstať a začal mi blahoželať :D
Stál som chrbtom dopredu a radšej som sa ani neobzeral, lebo si viem predstaviť, ako na nás asi pozerali ostatní. Takú srdečnú gratuláciu "k mojim promóciám" ako od Milana som si už dávno nevypočul... zdravie, šťastie...a ja neviem čo ešte, no bolo na ňom vidieť, že to myslí naozaj zo srdca... a bolo to aj cítiť, ešte vždy si necítim malíček na ruke... stisk mal teda poriadny. Nakoniec som mal čo robiť, aby som sa vyslobodil a vystúpil.
Rozhodne nechcem, aby to vyznelo ako nejaká óda na alkohol, no Milan mi skutočne zlepšil náladu. Kiež by boli všetci opití takí milí a žoviálni ako on. Len dúfam, že sa mu od manželky neušla jedna výchovná...
