Dnes som bol poverený dôležitou a zodpovednou úlohou - ísť na poštu poslať pár listov. Na jednom z nich nebola známka, čo znamenalo zastaviť sa cestou v stánku. Pohoda. Na poličke sa mi nahromadilo dosť veľa drobných, tak som si povedal, že sa ich aspoň zbavím (tož keď budú euráče, asi sa už tak vyjadrovať nebudem.)
Vedel som, že potrebujem 10-korunovú známku, preto mi bolo jasné, že by som si mal pripraviť 10 korún (poznám predsa ten vtip kde chlapca posielajú opýtať sa, koľko stojí 5-korunová známka). Vzal som teda šestnásť 50-haliernikov a dve korunáčky. Osobne by som nemal ktovieakú radosť, ak by mi takto niekde vydali, no na druhej strane som si povedal, že tete v stánku to snáď bude jedno, veď sa ich za pár hodín zbaví tak čo.
Prišiel som k stánku, poprosil som si známku a takým kvázi "ťuťuli-muťuli" hláskom som zatiahol: "doma som našiel samé drobné, dúfam že sa na mňa preto nebudete hnevať" a tuším som aj zaklipkal očičkami, veď predsa viem, čo na staršie tetušky platí :)
Teta v stánku tak nejak nerozhodne pokrčila plecami... a vtom sa spoza nej ozval ďalší hlas. Trochu ma to prekvapilo, pretože v skle som videl akurát tak svoj odraz a netušil som, že tam ešte niekto je. Každopádne ešte viac ma prekvapilo, čo som počul. Zjavne dosť nabrúsená teta č.2 mi veľmi nahlas a ešte dôležitejšie povedala: "Nie! Nevezmeme vám to! Maximálne 5 kusov! My nie sme zmenáreň, aj my za to musíme rovnako platiť!" Fakt ma to prekvapilo, netušil som, že v stánku sedí ešte niekto, preto som sa zmohol iba na otázku: "Za čo musíte platiť?" Tetuša č. 2 mi odsekla že "Za zmenáreň."
Teta, na ktorú som videl, tam len rozpačite stála, tá nabrúsená bola zrejme jej šéfka, tak som ja, vychovaný chlapec, vytiahol dvacku a zaplatil pekne papierovými. Predpokladám, že ak by som bol na pohľad nejaký grázel, prípadne ožran, tak si to nedovolí a je ešte rada, že dostane peniažky, no videla normálneho človeka (navonok tak skutočne pôsobím). Cestou späť okolo stánku som ešte rozmýšľal, že by som sa tam pristavil a tete skúsil dohovoriť, no napokon som si povedal, že by to zrejme nemalo zmysel - pochybujem, že by patrila k typu ľudí, ktorí sú ochotní diskutovať a ja som bol pokojný a vôbec som necítil potrebu sa s niekým hádať.
Netuším, z akého predpisu teta vychádzala pri svojej zásade "5 mincí a dosť," možno mala dokonca pravdu, i keď o tom pochybujem, no ak už nebola ochotná pre mňa urobiť nič navyše (zase verím, že nič strašné ani namáhavé som nechcel), mohla mi na moju úctivo vyslovenú otázku aspoň slušne odpovedať. No ale zase ak som jej len pomohol trochu sa odreagovať, tak som vlastne urobil dobrý skutok :)
Ozaj, predstavte si tú srandu, že by sa tento článok dostal do tlačeného SMEčka (to prosím neberte tak, že žobrem o 400,- Sk, pokojne ich týmto v prípade ak motyka vystrelí vopred odkazujem blogerovi s najvyššou karmou) a tetuša by sa tam našla pri listovaní novinami :))
