Ako som už bol býval spomínal, svojho časusom si na skyvu chleba zarábal ako čašník v jednom nóbl londýnskom hoteli.Na mojej prvej čašníckej pozícii som pôsobil na tzv. banketingu, staral som sateda o hostí, ktorí sa k nám prišli kultúrne vyžiť. Nešlo o plesyv pravom slova zmysle, väčšinou to boli buď svadby, alebo večierky kadejakýchambasád a podobných nóbl združení, každopádne išlo o čosi podobné.
Čo sa týka roboty, bola to pohoda –pracoval som v jednom z najluxusnejších hotelov (aspoň tak nám totvrdili naši personalisti a podľa cenníka to pokojne mohla byť pravda),preto na jedného „čašníka“ (rozumej „nosiča jedál a nápojov“) pripadalo len možno10 hostí. Platili nás celkom dobre, čo viac si želať. Stačilo sa na hostíusmievať, nehovoriť im do očí čo si o nich myslíte, priniesť im čo chceli a koľkotoho chceli (ľahko je byť štedrý keď nerozdávate zo svojho) a bolo to v suchu.
Neviem koľkých takýchto akcií som sazúčastnil, no určite sa toto číslo vyšplhalo nad 50, teda aké-také skúsenostimám. A pretože roboty veľa nebolo, ostal mi dostatočný priestor napozorovanie situácie. Keď som tak pozoroval dianie okolo seba, uvedomil som sicelkom zaujímavú skutočnosť – bol som veľmi rád, že sa týchto podujatízúčastňujem ako čašník, a nie ako účastník. Mojou úlohou bolo motať sa medzi hosťami,dolievať im víno či šampanské, nosiť plné a odnášať prázdne taniere a občasukázať kadiaľ sa ide na wcko. Každú chvíľusom sa odtiaľ vyparil do nášho služobného priestoru, kde sme si s ostatnýmikolegami (a švárnymi kolegyňami) robili srandu, hostili sa na ukoristenýchkoláčoch a popritom polišovali poháre či vykonávali inú „náročnú“ činnosť.Na rozdiel od nás však chudáci hostia museli počúvať kadejaké nasilu vtipnéprejavy hostiteľov, navzájom sa predstavovať hoci bolo jasné, že sa s 90-timipercentami novo zoznámených nikdy nestretnú, tváriť sa, akí sú poctení, ako saohromne bavia, tancovať...
To, čo som videl dnes v telke, vo mneoživilo tieto spomienky. Zase som si uvedomil, že by som radšej bol chlapcom v uniforme,čo drží na tácke poháre so šampanským a roznáša ich pomedzi hostí, ako byťjedným zo „zabávajúcich sa“ účastníkov, kŕčovito sa usmievajúcich na hostiteľova do kamier, dávať si pozor, aby sa mi nepokrčil oblek či šaty, chváliťtých druhých ako dobre vyzerajú a prijímať tie isté trápne komplimenty od ostatých,utešene ťapkať a pritom si neustále opakovať, že patrím medzi smotánku a žesom in.
Verte mi, nie som líška čo ohovára hrozno,na ktoré nedosiahne. Podľa mňa z plesov a podobných akcií dýchanefalšovaná pretvárka, čo vážne nemusím. Iste som veľkou lyžicou nepožralvšetku múdrosť sveta, no podľa toho čo som videl by ste ma na žiaden plesnedostali ani párom koní... a je dosť možné, že aj pred vlastnou svadbousi čosi vymyslím aby som sa vyhol celému tomu candrbálu a radšej pôjdemkamsi na ryby :)
