Pre priblíženie situácie - beh nie je práve „máj kapoftí", preto sa môj tréning scvrkol na jednu desiatku, ktorú sme si odbehli tento pondelok. Dosť ma síce boleli nohy, ale povedal som si, že 10 teda zabehnem aj na maratóne, trochu vedúceho potiahnem, a so cťou odstúpim. Pretože pracujeme pre hlavného sponzora maratónu, vybaviť registráciu nebol problém. Ešte som sa zastavil v Tescu kde som investoval celých 11 euráčov za superfantastické „bežecké" boty a bol som pripravený.
Ráno som prišiel na miesto činu, prezliekol sa do kraťasov a postavil sa na štart. Keď som videl tie stovky poloprofesionálnych bežcov napravo aj naľavo, trošku mi stislo riťku, no ale potom mi do záberu vstúpila sanitka a to už som vedel, že dnešný deň prežijem... Odštartovali sme medzi poslednými, čo bol skvelý psychologický ťah, aspoň nás nemal kto predbehnúť. Ešte na štarte sme sa dohodli, že sa pokúsime pokoriť bájnu hranicu 2:40 (ešte raz pripomínam, bežali sme POLmaratón, nie celých 42 km). Vyrazili sme teda pekne zvoľna. Aj napriek tomu ma už asi po kilometri začali bolieť nohy... To však ešte stálo okolo trate príliš veľa ľudí, takže som nemohol odstúpiť, v rodnom meste si predsa až takú veľkú hanbu nespravím.
Trať ubiehala v pohode, počasie nám prialo. Občas sa v dave objavila známa tvár, čo človeka vždy poteší. Asi na treťom kilometri nám beh spríjemnila skvelá kapela Dilemma vedená mojím kamošom Jančim. Celkom fajn tempom sme dobehli až na Aničku, osviežili sa a bežali ďalej. Šéfino si krátil čas pískaním na prstoch do rytmu k potlesku okolostojacich. Mohol som mu ja hovoriť, nech nerobí sprostosti, nech si šetrí dych...bolo to ako hrach na stenu. Bežali sme a bežali...stretávali ďalších fanúšikov, vrátane môjho oca, no a potom to prišlo. Šéfino ma upozornil na to, že okolo 13teho kilometra na neho príde kríza..a veru sa nemýlil. Miesto vypiskovania už len dychčal a tak som ho aspoň z času na čas povzbudil... nemohol som robiť nič, len naďalej bežať vedľa neho, aby sa necítil sám a bojoval s krízou. Rozptyľoval som ho kadejakými drbnutými vtipmi a pomaličky sme sa prepracovávali k cieľu. Na moje počudovanie sme dokonca predbiehali čím ďalej tým viac ďalších bežcov. Na 17tom kilometri sa stalo to, čo sa stať muselo - predbehli nás kenskí a etiópski bežci (teda mali v nohách 38 kilometrov kým my 17!!!). S tým sme počítali, hoci sme boli prekvapení, že nás nepredbehli skôr. S čím som však nepočítal bola skutočnosť, že moja tráviaca sústava ten beh nebude znášať práve najlepšie. Žiadne WCka však v okolí neboli, tak mi ostávalo len poriadne stisnúť zadnicu a pokračovať. Poviem vám, nie je to najlepší pocit...no ale napokon sa nám podarilo dobehnúť do cieľa za nejakých 2:28 a pár drobných.
Určite to nebol žiaden výkon storočia, no na to, že som sa na ten beh vôbec nepripravoval, som so sebou spokojný. Mohol som zabehnúť aj lepší čas, ale bola to tímová práca - držal som sa pri Kerimovi a snažil sa mu dodávať psychické sily. Týmto sa chcem veľmi pekne poďakovať košickému (aj cezpoľnému) publiku - nikdy by som neveril, koľko energie človeku vleje povzbudzovania, potlesk a výkriky "tempo!" či „hop-hop!". V mene nás, ultraamatérskych bežcov: ĎAKUJEME!!!
Po behu sme ako VÍajPí išli na recepciu, najedli sa, oddýchli si a potom ma šéfino hodil domov. Dal som si sprchu a hneď za čerstva som sa rozhodol splniť to, čo mi napadlo na 12tom kilometri (zhruba odtiaľ pochádza fotka v článku - ďakujeme, Vilo) - že keď sa mi podarí dobehnúť do cieľa, napíšem o svojom zážitku článok. Nuže...
