Nečudujme sa, naposledy sme sa videli pred pár týždňami v agentúre s tým,že budeme v tom istom štáte, to je fajn... že sa prípadne môžeme ajskontaktovať... akosi sme si však zabudli vymeniť adresy, dokonca aj e-mailové.A zrazu, bez akéhokoľvek upozornenia, ma vidí aj v spoločnosti svojhošéfa. Mám tu scénu pred očami – Peťo na mňa kuká jak vyoraná myš a Charles (ktorémusom povedal, že som Peťov kamoš a prišiel som za ním) pozerá z jednéhona druhého a v očiach má obrovskými písmenami napísanú otázku: „Poznajúsa tí dvaja? Alebo je to nejaký divný žartík petaspaleneho?“
Po asi minúte sa Peťo prebral, vyobjímali sme sa (áno, ja s chlapom,seriem si do huby, ts ts ts), vypýtal sa na chvíľu z reštiky a zaviedolma do asi 100 metrov vzdialeného domu, kde býval. Už predtým som sa s Charlesomdohodol, že zamestná aj mňa – mal firmu na umývanie okien – a okrem mzdy námzabezpečoval aj ubytko. Tak som sa zoznámil so skvelými ľuďmi, u ktorých budemnajbližšie 3 mesiace bývať – manželmi Welshovcami. Pri ich opise sa troškupristavím, naozaj si to zaslúžia.
Obaja mali okolo 80tky, no boli neskutočne plní života (básnik by povedalčiperní). Mr. Paul bol (a ja veľmi verím, že stále je) rozprávkový deduško,úžasný dobrák, rozvážny, milý... fakt mám na neho len samé superlatívy. O Mrs.Marjorie platilo tiež všetko horeuvedené. Okrem toho doslova prekypovala energioua nebolo pochýb o tom, kto je u nich generálom (mimochodom, pánWelsh je penzionovaný plukovník). Medzi iným haraburdím u nich visel aj nápis:„Som kapitánom tejto lode... a mám povolenie mojej ženy hovoriť to.“ Po celomdome im inak viselo množstvo takýchto citátov, väčšinou náboženských. Títopríjemní ľudia sa riadili svojim presvedčením, o čom svedčilo aj ich 13 (slovomtrinásť) detí. Obaja mali vlastné autá, ktoré sa (rovnako ako dvere na dome)nikdy nezamykali, pani domáca každý večer nasadla do toho svojho a išla sizaplávať a poklábosiť s kamarátkami z kostola. Pán domáci bolväčšinou doma a veľmi rád so mnou debatoval a ukazoval mi kadejaké svoje „poklady.“Bol rád, že sa o ne má s kým podeliť, a ja som sa okremspoznávania života obyčajných ľudí v dovtedy neznámej krajine cvičil aj v angline,win – win situácia ako vyšitá. Okrem rozprávaniao starých časoch a prezerania si jeho zbierky od „zaručene pravéhosamurajského meča“ až po desiatky hodín a makiet lodí sme obaja veľmi raditrávili čas sledovaním našej spoločnej záľuby – westernov. Tiež som veľmi rádpočúval jeho historky z vojny (v druhej svetovej bol ešte príliš mladý na aktívnuslužbu, tak „iba“ prelietaval Spitfiry, vyrobené v Kanade, do Grónska, kamsi po ne chodili letci z Británie), do vojny v Kórei sa už aktívne zapojil a malna ňu veľmi smutné spomienky. Keby som sa mal zase narodiť, ísť do Ameriky,a dostal by som na výber bývať u Rockefellerovcov alebo Welshovcov,nebolo by o čom rozmýšľať - Welshovci all the way!
Keď som si zložil veci, išiel som späť k Charlesovi, od ktorého som konečneposlal domov mail, že „všetko je v poriadku, dorazil som v pohode a bezproblémov“ (pravdu som našim povedal až neskôr, keď už bolo po všetkom – vedel som,že nemôžu urobiť absolútne nič, aby mi nejako pomohli a nemalo zmysel, abysa zbytočne stresovali), zašiel som zase k Vierke, ktorá od nás bývala zo3 kilometre, no a potom som došiel domov a zaspal spánkomspravodlivých. Už si nepamätám či som do práce nastúpil hneď na ďalší deň aleboaž neskôr, každopádne sa zo mňa stal „Windov Doctor“ (to je názov firmy) – umývačokien. Jazdili sme po celom nádhernom Cape Code a umývali okná na domochbohatých Amíkov. Pracovné tempo bolo dosť hektické, no práca to nebola zlá a bolisme skvelá partia, makali sme rukami a nie hlavami, takže sme vkuse kecalio všeličom – a tak som zase mohol spoznávať život obyčajných Amíkov. Obrovskouvýhodou bolo už spomínané jazdenie po Cape Code – raji na Zemi. Určite ho márád aj Veľký Šéf tam hore, lebo keď ho robil, nielenže okolo neho nasypalmnožstvo tresiek, ale ho aj vydlabal do tvaru typického zahnutého háčika natresky – preto nečudo, že dostal názov Polostrov tresky (alebo ak chcete, Mystresky). O digitále som vtedy ešte ani nesníval, no kto si zagúgli a pohľadáfotečky, neoľutuje. Keď sa pozriete na mapu Ameriky, je to taký ten prst, ktorýkýva Európe a hovorí „poď sem, moja, neoľutuješ.“ A práve v miestejeho „zlomu“ na východnej strane som mal tú česť bývať. K Atlantiku som tomal asi kilometer, teda pár minút na bajku... no nevyuži to. A keď som užraz bol na pláži, ktorá bola väčšinou úplne prázdna, mal som nádherný výhľad našíry oceán... a keď som lepšie zaostril zrak, dovidel som až na brehy Španielska:)
