Ešte v časoch pred celosvetovou globálnou krízou, kedy som sa plný entuziazmu vrátil ze slunné Anglie plný zážitkov a nezapáchajúci grošom, rozhodol som sa svoje prácne nadobudnuté financie rozumne investovať. Pretože Ágévé aj Bíemdží medzitým zatvorili a jediný, kto ešte ponúkal 40% bol tvrdý alkohol, neostalo mi nič iné, ako sa porozhliadnuť po akejsi nehnuteľnosti. Napriek silnej masáži realitkami som sa rozhodol, že byt nie je až taká dobrá investícia (najmä vezmúc do úvahy, že keď budem veľký, pekný a inteligentný, chcem žiť v domčeku) a zakúpil som si pozemok so starým domom. Disponoval prípojkou elektriny, vody aj plynu, jediné čo chýbalo, bola kanalizácia. No a práve tú sa Hurvínek rozhodol vybudovať, „...veď to predsa nemôže byť nič náročné".
Hneď popred dom vedie cesta, pod ktorou sa ukrýva kanalizačná rúra. Pretože plynári kládli nové potrubie, odstránili z nej polovicu asfaltu - aké to šťastie pre mňa. Všetko mi bolo okamžite jasné - zavolám pár kamarátov typu „Miesiželezo", tí pár razantnými údermi kladivom rozbijú podkladový betón, párkrát oddychovo hrabnú lopatami, nájdu rúru, známy vodár na ňu napojí prípojku, a je to. Rátal som s nejakými 20timi minútkami a cenou cca 17,50 Sk :)
Moje skúsenosti s podobnými prácičkami boli viac než chabé, no ako píše Miki Dz. - Kde je vôľa, tam je aj cesta. Mojou cestou však bolo práve rozkopanie cesty... Chcel som, aby všetko bolo pekne tip-top, tak som zašiel za starostom po radu. Ten mi poradil, aby som si dal vypracovať projekt, zohnal asi 10 rôznych povolení, a môžem sa pustiť do kopania. To už znelo o čosi komplikovanejšie, no keď to zvládli iní, musím aj ja. Splašiť projekt nebol problém, stálo ma to síce pár tisícok, no hovorím si, keď to musí byť, nič sa nedá robiť. Ostalo mi teda obehať už len pár úradov a vybaviť si pečiatkované papieriky... Od starostu som vedel, že novú cestu začnú robiť už o tri dni, ocitol som sa teda v časovej tiesni. To som ešte nevedel, čo ma čaká...
Najprv som zašiel na telekomunikácie, tam sa pozreli do mapy a zistili, že popred môj pozemok nemajú položený žiadny kábel - super, prvé povolenie som mal v kapse, rýchlo ďalej. Na vodárňach som sa dozvedel, že si mám podať žiadosť a počkať pár mesiacov... teda som sa tam nedozvedel nič. Pani za priehradkou však bola milá, vypočula si ma a odporučila ma za námestníkom. Čakal som, že ten ma vyrazí, no veľmi som sa mýlil, bol veľmi ľudský, povedal mi, aby som sa do toho dal bez papiera, že ak by bol problém, pomôže mi. Dal by som síce prednosť papieru, no i tak ma jeho slová potešili. Bol navyše taký ochotný, že vytiahol akúsi mapu a viac-menej od oka mi povedal, že rúra, ku ktorej som sa potreboval dostať, vedie cca uprostred cesty v hĺbke asi 2 metre. Poďakoval som sa a vyrazil na plynárne - tu by som vyjadrenie dostal až o pár týždňov a tu žiadny ľudský námestník nepracoval, tak som sa na to vykašlal s tým, že dáko bude... Pretože som sa chystal rozkopať cestu, zašiel som aj na správu komunikácií, no pretože tam „začínajú skoro ráno a preto som naivný ak si myslím, že tam v stránkový deň ešte niekto bude po druhej", odišiel som s dlhým nosom. S elektrárňami som si starosti nerobil, videl som, že vedenie ide vzduchom, tak čo. V zálohe som už mal mojich dvoch kamarátov - Veľkého Jožiho a Malého Jožka. Vedel som, že sa na nich môžem stopercentne spoľahnúť, preto som veril, že to za tie tri dni zmákneme. Doviedol som ich teda na miesto činu a čakal, že spravia zázrak. A zhruba vtedy sa to všetko posralo...
V prvom rade sa ukázalo, že betón, uložený pod asfaltom (ktorý bol vtedy z cesty odstránený), je hrubý aspoň 30 cm a že teda rozbiť ho je nadľudská námaha. Okolo išli chlapci so zbíjačkou, tak som ich poprosil o pomoc, ale bola to len taká detská zbíjačka na kozmetické úpravy, preto nestačila. Ako som už spomínal, najbližších niekoľko ulíc bolo rozkopaných kvôli plynovému potrubiu a všade bolo množstvo robotníkov so strojmi, tak som skočil za nejakými týpkami s takou tou cirkulárkou na asfalt - za mierny úplatok mi vyrezali požadovaný kus betónu a pretože mali poruke aj bagrík, kusy betónu vybrali von. Zhruba vtedy som si uvedomil, do čoho som sa to vlastne pustil - veď ja som bez akéhokoľvek papiera rozbil kus cesty (hoci vtedy nepoužívanej)!! Pokyny som vydával fakt len od oka, projekt mi nič nehovoril a stavbárske vzdelanie som ukončil ešte onehdy na pieskovisku... Vtedy mi stislo riťku, a tento pocit ma veru po najbližších pár dní neopustil...
Betón bol preč, Jožkovci sa teda mohli pustiť do práce. Musím ich pochváliť, makali ako bagre, takže jama cca 3 metre na dĺžku a asi 60 cm široká sa pomaličky začala prepadať. Mojim dvom rýpadielkam nevadilo ani to, že zem je hnusná ílovitá a kamenistá, zato im ju však kvalitne znepríjemňoval hustý dážď. Pre tých z vás, ktorí s tým máte asi toľko skúseností ako som mal dovtedy ja - ťažko môžete kopať nejakú dieru, keď stojíte po členky vo vode, a tak čakanom tnete do vody a navyše lopatami naberáte nasiaknutú ťažkú hlinu s vodou. Najprv sme používali vedrá, no neskôr sa k hnusnému dažďu pridala aj prekliata spodná voda, takže som musel požičať čerpadlo. Chlapci poctivo kopali, no práca išla aj tak pomaly. Ja som len bezmocne stál pri nich a nadával si, že som sa do toho vôbec pustil. Tak pomaly prešiel celý deň a dostali sme sa len do čosi viac než metrovej hĺbky. Pretože však rúra mala viesť cca dva metre pod zemou, ostávalo nám kvôli spádu vykopať len „menšiu polovicu"...udržal som si teda aspoň aký-taký optimizmus. Veľmi mi síce nepridalo keď mi Jožkovci oznámili, že na druhý deň prísť nemôžu, no ale povedal som si, že nejako si poradím. Na noc som výkop zabezpečil, ohradil ukradnutou páskou a modlil sa, aby doň nezhučal nejaký opilec.
Tu bi kontinjúd...
