Dnes je už Work & Travel bežná vec, no vtedy to bolo eštečosi nové. Na prvýkrát sme sa so sestrou nedostali medzi uchádzačov, preto keďmali vyberať náhradníkov, prišli sme deň vopred a s niekoľkými podobnýmiodhodlancami sme nocovali na ulici. Nakoniec sa to vydarilo a o nejakýčas sme mali v pase aj víza. Neopísateľný pocit.
Teraz ostávalo nájsť si cez net zamestnávateľa (podmienkou bolo do istéhodátumu sa preukázať podpísanou zmluvou, inak hrozili nejaké sankcie, už neviemaké). Rozoslal som cca tisíc mailov (do 800 som to ešte počítal) a napokonsa mi asi 2 dni pred lehotou podarilo prehovoriť Davida Listera (úplne vážne satak volal Mati, nevymýšľam si) z Bostonu, aby ma najal ako sťahováka (vtedysom aj s batohom vážil cca 50 kíl, no odhodlaný som bol za troch) a dokoncaposlal zmluvu aj sestre, s tým, že robotu pre ňu v skutočnosti nemá,no aspoň nám pomohol s vízami. Zlatý človek... hm...
Ešte v tú noc pred agentúrou sme sa samozrejme všetci zoznámili avymenili si kontakty NA PEVNÉ LINKY, DRAHÁ MLÁDEŽ :) Pár hodín pred odchodom mi volala mama jednéhokamoša spred agentúry, čo týždeň predo mnou letel tiež do Massachusetts, že sidoma zabudol lieky, tak či mu ich nevezmem a potom z Bostonu nepošlem poštou. Reku jasné,nie je problém... takže cestou vlakom do Blavy mi ich čosi po polnoci v Poprade naložilacez okienko aj s jeho adresou...
Bolo to ešte pred septembrom 2001, lietadlá boli bezpečné a kontroly naletiskách len aby sa nepovedalo, tak som si dovolil poriadnu drzosť, na opaskusom mal okrem foťáku aj puzdro s nožíkom. Sekuriťák ma zjavne odhadol akoneškodného týpka, tak ma len tak pro forma potľapkal po chrbte a pustil ďalejaj s nožíkom – myslím, že by som na palubu v pohode prepašovalaj brokovnicu s odpílenou hlavňou :D
Prílet do New Yorku v pohode, prespali sme na intráku nejakejuniverzity a na druhý deň som spolu s ďalšími ôsmimi chalanmi vyrazilbusom do Bostonu. Nenašli sme žiadenotvorený hotel, tak sme prespali na autobusovej stanici. Ráno sme sa rozlúčili,oni išli hľadať svoju reštiku a ja moju sťahovaciu firmu. Zlatý človekDavid Lister na prvý pohľad vyzeral dosť úlisne, no a nemal som možnosť zmeniťsi mienku, lebo okrem prvého pohľadu toho medzi nami veľa nebolo... len mioznámil, že má menej roboty než čakal a nebude preto potrebovať všetkýchľudí, ktorých si najal (zrejme sa tak rozhodol v okamihu, kedy mu miestostatného Slováčiska ako repa vošlo do kanclu moje skromné ja). Ostal som teda trčaťkdesi uprostred Bostonu s dvomi batohmi, 500 dolármi a spiatočnou letenkous dátumom o 3 mesiace. Pocit, ktorý som mal vtedy, nikomu neprajemzažiť.
Zašiel som na neďalekú pumpu s nápisom „Hiring,“ ale vraj už niekohomali... potom zase do knižnice kde hľadali niekoho, kto vedel po rusky alebo inýslovansky jazyk... no aj to už bolo obsadené... ešte som kadečo obehal, no samávoda. Vtedy som si spomenul na adresu chalana z Popradu, Peťa, a povedalsom si, že nemám čo stratiť. Vrátil som sa na autobusku a hľadal bus do Harwichportu.Taký nebol, poučili ma, že najprv musím ísť do akéhosi mne nič nehovoriacehomestečka Hyannis... bol som na konci so silami, bolo mi všetko jedno, tak som sana nič nepýtal, zaplatil a vyrazil na cestu. V Hyannis som mal šťastie,práve o pár minút odchádzal posledný bus, teda skôr mikrobus, doHarwichportu. V ňom som sa dal do reči s mladým Írom, Kevinom. Je touž dosť dávno, no i tak si pamätám, že keď sa ma opýtal, z ktorej častiSlovenska som, napadlo mi len, že chalan sotva vôbec vie, kde to Slovenskoleží... no ale tak dal som sa do vysvetľovania... a zrazu sa spoza mňaozval dievčenský hlas: „Are you from Slovakia?“ keď som prikývol, BardejovčankaVierka ďalej pokračovala po slovensky... čo znamenalo, že prekvapeniam v onenpamätný deň ešte nebol koniec. Toto však bolo našťastie to najpríjemnejšie, akésom si mohol želať. S Vierkou cestovali aj jej dvaja kamaráti, takže v maličkomautobuse kdesi v riti Ameriky sme sa zišli hneď štyria Slováci. Vierka bývala tiež v Harwichporte (dokonca už letmo poznala aj Peťa),tak sme najprv zašli k nim, kde som konečne zložil oba batohy, doplnil deficittekutín a už omnoho spokojnejší než predtým som sa vybral za Peťovým zamestnávateľom,ktorého adresu som mal. Ten mi povedal, že Peťo je momentálne v reštike,kde po večeroch umýva riad, ochotne vytiahol auto, spolu s Vierkou násodviezol k reštike a zavolal von Peťa. Ten vyšiel von v bielej zástere...akeď ma uvidel, skoro spadol z nôh :D
