Letisko v Budapešti má svoje čaro. Určite. Mne sa ho síce nepodarilo odhaliť, ale určite ho kdesi vo svojich útrobách skrýva. ja som objavil len panoptikum rôznych postavičiek, drbnutého rádobyskejtborďáka a najmä ten najúžasnejší spôsob separovania odpadu na svete. Vyzerá to asi takto (slovenskí zelení, učte sa): po letisku sa rozmiestnia koše, rozdelené na časti papier/plasty/iný bordel, kde cestujúci poctivo triedia kadejaké obaly. Potom sa dvihne opona, na scénu ladným krokom vpláva upratovačka s vozíkom a starostlivo segregované smeti zo všetkých priečinkov drbne do jedného a toho istého vreca. Ak zneškodňovanie odpadu prebieha rovnako ako jeho separácia, tak obsah vreca určite rozprášilo nejaké lietadlo nad Budapešťou. Jančimu sa teda splnil jeho sen. Ale nie o tom som chcel - sľaka, veď píšem o Švajciarsku, veď ma už ktosi späťte!
Lietadlo (nie už to so separovaným zberom, ale to s nami) sa štastlivo odlepilo od zeme a o necelú jednu šunkovú bagetu sa na zem zase aj prilepilo, tentoraz už v Zü richu (čítaj ako chceš). Zü rich sa vyznačuje tým, že je v ňom tma. Ale zajtra ho ideme kuknúť cez deň, tak si o ňom snáď poopravím mienku. Každopádne vlak z neho do Luzernu premáva spoľahlivo ako švajciarsky syr...pardon, hodinky. Teda išiel včas, eltété sme ho stihli a sedeli v ňom. Vystúpili sme na konečnej a tu ma čakal hajlajt uvedeného večera, jelikož som sa okrem Dina (váženého to a krásleho Hovawarta) zoznámil aj s našou šarmantnou hostiteľkou Petrou. Tá mi bola už vopred opísaná v tých najjagavejších farbách, skutočnosť však ďaleko prevyšuje každý opis. Skúsim sa na ňu pozrieť triezvo a bez akýchkoľvek superlatívov: je tmavovlasá, usmievavá, veľmi pekná, a úplne super. Je aj zadaná, čiže prípadne žiadosti o zoznámenie prosím posielajte do separovaného koša v Budapešti. V prvý deň sme dorazili neskoro, tak sme išli hneď šláfen (teda po pár hodinách keď som odkväcol).
Na druhý deň nás čakalo Alpenliebe, teda Alpy. Tie hory. Lanovečkou sme sa vyviezli hezky nahoru, kde bolo krásne, veľa dôchodcov a ešte viac kráv. Teraz nemám na mysli turistky, ale ozajstné kravy so zvoncami. Fialová nebola ani jedna, a aj svište čo sme videli radšej balili svištice a nie čokoládu. (Ak mi niekto z vás napíše, na čo sa údajne používa sviští tuk, tak je frajer/ka a má moje uznanie.) Dali sme si takú miernu túričku, obsiahnuvšiu chatku so švajciarskym pivkom a pokračujúcu zvlneným terénom až kamsi vdiaľ. Vedeli sme, že sa nemôžeme stratiť, celý čas sme sa predsa držali po červenej. Hm...neskôr sme zistili, že na roziel od perfektne značených slovenských chodníkov, všetky švajciarske sú značené červenou. Asi pomsta chlapov ženám za ich dni. Aj keď...teraz sme si to odniesli všetci...čo už, zablúdili sme. Podarilo sa nám síce vytvoriť svetový rekord v alpskom behu na poslednú lanovku (kedy sme za hoďku sfúkli to, čo nám podľa ČERVENÝCH značiek malo trvať 120 minút), no niektorým z nás sa pritom začali podlamovať kolená. Ale o tom potom.
Už potom pekne domov a atakdále a atakdále. Každopádne ti Švajciari sú strašne drbnutí, to vám ešte musím povedať. Tak ako u nás niekto zbiera známky, oni povinne zbierajú psie hovínka. Akože fakt. Nerobia si síce herbár, ale vôbec nemajú zasraté parky. Dúfam, že im Miki navrhne export pár stovák pracovitých Rómov čo sa vehementne domáhajú práce - vo Švajciarsku totiž nemajú rasizmus, takže tam by im tú prácu na rozdiel od nás fakt aj dali. By im naši cigáni pracovití zbierali psie hovienka v parkoch a Švajciari by prišli o svoju zábavu. No ale dosť už, píšem o výlete a skončím takto, hanbite sa. Budú ešte ďalšie, rovnako o ničom články. A keď bude požehnanie, možno budú aj fotky.
