Spomínam si, ako som tie dni trávila ja. Vtedy nás bolo toľko veľa, ale doslova VEĽA. Vždy sa bolo s kým hrať. Každý deň nás ,,chytila“ iná zábavka.
Často sme hrali naháňačky po kopcoch, či okolo bytoviek. V iný deň sme si stavali slávne ,,bunkre“ a liezli po stromoch, či vymýšľali rôzne hry typu: bubon-bubon; cukor, káva, čaj, rum, bum stop; Janku Janku koľko hodín; kráľu, kráľu daj vojačka; sochy sochy premeňte sa či stop zem, stop železo. Určite si každý spomína aspoň na niektoré z týchto.
Nikdy nezabudnem na kilometre nachodené s kočíkom, či najazdené na bicykly. Na pieskovisku sme stavali ,,paláce“ a ,,varili“ najdelikátnejšie lahôdky. Aj hranie sa na ,,missky“ malo niečo do seba. Bitky s palicami sme nechávali skôr chlapcom, ale občas sme sa toho podujali aj my. Na kolotoči sme lámali rekordy v rýchlosti a vyskakovanie z hojdačky mohlo mať ťažšie dôsledky, ale našťastie sme živí a zdraví.
Jeden čas bolo módou mať preplnené vrecká ,,jarabinou" a strieľať ich kde prišlo. Najlepším objektom boli dievčatá. Aspoň máme na čo spomínať.
Keď sme boli starší zahrali sme si aj futbal, či vybíjanú na ihrisku. Občas aj nejaký ten pokus o ,,tenis“. Boli aj časy, keď sme každý deň skákali gumu, či švihadlo. Bavilo nás to hodiny a hodiny. Nemôžem zabudnúť ani na slávnu ,,škôlku“. Neraz nás susedia vykričali, že sú pokreslené chodníky.
Úžasné bolo aj ,,čapanie“ na potoku, stavanie ohrady, aby sme mali čo najhlbšiu vodu,a potom skrývanie mokrých topánok pred rodičmi.
No nikdy nezabudnem na nočné skrývačky. Tie boli zo všetkého naj. Ach, toľko toho bolo.
A teraz? Pozriem cez okno a ihrisko prázdne, ostalo len plné spomienok a želaní, aby sa raz naplnilo detským smiechom a krikom. Verím, že raz sa mi to želanie splní a deti si uvedomia o čo prichádzajú, keď sedia doma.
