Na Slovensku máme zvláštny fenomén, ktorý môžeme nazvať legálnym rodinkárstvom. V našich obciach sa neraz stretávame so situáciami, keď významné verejné funkcie zastávajú rodinní príslušníci či blízki príbuzní.
Predstavme si obec, kde je jeden člen rodiny starostom a druhý napríklad riaditeľom školy. Samotné rodinné prepojenie nemusí byť nezákonné. Problém však nastáva, keď jeden z nich môže rozhodovať o pracovných podmienkach, hodnotení či odmeňovaní druhého.
Starosta má ako predstaviteľ zriaďovateľa školy významné právomoci aj pri odmeňovaní jej riaditeľa. V medziach zákonných a rozpočtových pravidiel môže rozhodovať o odmenách aj bez osobitného súhlasu obecného zastupiteľstva.
A tu sa dostávame k podstate problému.
To, čo je v súlade so zákonom, nemusí byť vždy v súlade s etikou, morálkou a princípmi spravodlivosti.
Verejné peniaze nie sú rodinné peniaze. Sú to prostriedky nás všetkých, občanov. A každý, kto s nimi nakladá, by mal nielen dodržiavať zákon, ale aj predchádzať pochybnostiam o zvýhodňovaní svojich blízkych.
Rodinkárstvo však spôsobuje aj škody, ktoré sa nedajú vyčísliť v eurách.
Narušuje dôveru občanov v samosprávu. Vytvára pocit, že dôležitejšie ako schopnosti a pracovné výsledky sú rodinné väzby a osobné známosti. Schopní ľudia strácajú motiváciu, zamestnanci sa obávajú otvorene hovoriť a občania radšej mlčia, aby sa nedostali do konfliktu s miestnou mocou.
Obec sa tak postupne môže zmeniť z verejnej samosprávy na akýsi rodinný podnik.
Aj Horná Streda má skúsenosť s pomermi, ktoré boli v minulosti vnímané ako rodinkárstvo. V uplynulom volebnom období prišla zmena, ktorá vytvorila príležitosť prekonať dlhoročné zaužívané vzťahy.
Verme, že nadchádzajúce komunálne voľby nebudú znamenať návrat k akémusi miestnemu „zvykovému právu“, podľa ktorého určité funkcie akoby prirodzene patrili vybraným rodinám.
Nejde o spochybňovanie schopností konkrétnych ľudí. Ide o princíp.
Verejná funkcia nie je rodinným dedičstvom a obec nie je súkromným majetkom jej predstaviteľov.
Blížia sa komunálne voľby. Pri rozhodovaní, komu zveríme správu našich obcí, by sme nemali hodnotiť iba predvolebné sľuby, ale aj morálnu integritu kandidátov a ich schopnosť oddeliť osobné záujmy od verejných.
Pretože žiadny zákon nedokáže nahradiť charakter človeka.
A na záver jedna otázka na zamyslenie:
Naozaj nám stačí, keď naši volení predstavitelia robia iba to, čo im zákon dovolí? Nemali by sme od nich požadovať aj slušnosť, morálku, transparentnosť a spravodlivosť?
Lebo nie všetko, čo je legálne, je aj morálne. A nie všetko, čo zákon dovolí, musí slušný človek využiť.
Legálne rodinkárstvo v samospráve. Keď zákon dovolí, ale morálka by mala protestovať.
Je všetko, čo zákon nezakazuje, automaticky aj správne?
Na Slovensku máme zvláštny fenomén, ktorý môžeme nazvať legálnym rodinkárstvom. V našich obciach sa neraz stretávame so situáciami, keď významné verejné funkcie zastávajú rodinní príslušníci či blízki príbuzní.
Predstavme si obec, kde je jeden člen rodiny starostom a druhý napríklad riaditeľom školy. Samotné rodinné prepojenie nemusí byť nezákonné. Problém však nastáva, keď jeden z nich môže rozhodovať o pracovných podmienkach, hodnotení či odmeňovaní druhého.
Starosta má ako predstaviteľ zriaďovateľa školy významné právomoci aj pri odmeňovaní jej riaditeľa. V medziach zákonných a rozpočtových pravidiel môže rozhodovať o odmenách aj bez osobitného súhlasu obecného zastupiteľstva.
A tu sa dostávame k podstate problému.
To, čo je v súlade so zákonom, nemusí byť vždy v súlade s etikou, morálkou a princípmi spravodlivosti.
Verejné peniaze nie sú rodinné peniaze. Sú to prostriedky nás všetkých, občanov. A každý, kto s nimi nakladá, by mal nielen dodržiavať zákon, ale aj predchádzať pochybnostiam o zvýhodňovaní svojich blízkych.
Rodinkárstvo však spôsobuje aj škody, ktoré sa nedajú vyčísliť v eurách.
Narušuje dôveru občanov v samosprávu. Vytvára pocit, že dôležitejšie ako schopnosti a pracovné výsledky sú rodinné väzby a osobné známosti. Schopní ľudia strácajú motiváciu, zamestnanci sa obávajú otvorene hovoriť a občania radšej mlčia, aby sa nedostali do konfliktu s miestnou mocou.
Obec sa tak postupne môže zmeniť z verejnej samosprávy na akýsi rodinný podnik.
Aj Horná Streda má skúsenosť s pomermi, ktoré boli v minulosti vnímané ako rodinkárstvo. V uplynulom volebnom období prišla zmena, ktorá vytvorila príležitosť prekonať dlhoročné zaužívané vzťahy.
Verme, že nadchádzajúce komunálne voľby nebudú znamenať návrat k akémusi miestnemu „zvykovému právu“, podľa ktorého určité funkcie akoby prirodzene patrili vybraným rodinám.
Nejde o spochybňovanie schopností konkrétnych ľudí. Ide o princíp.
Verejná funkcia nie je rodinným dedičstvom a obec nie je súkromným majetkom jej predstaviteľov.
Blížia sa komunálne voľby. Pri rozhodovaní, komu zveríme správu našich obcí, by sme nemali hodnotiť iba predvolebné sľuby, ale aj morálnu integritu kandidátov a ich schopnosť oddeliť osobné záujmy od verejných.
Pretože žiadny zákon nedokáže nahradiť charakter človeka.
A na záver jedna otázka na zamyslenie:
Naozaj nám stačí, keď naši volení predstavitelia robia iba to, čo im zákon dovolí? Nemali by sme od nich požadovať aj slušnosť, morálku, transparentnosť a spravodlivosť?
Lebo nie všetko, čo je legálne, je aj morálne. A nie všetko, čo zákon dovolí, musí slušný človek využiť.
