Nie, nič čo by nás odradilo, alebo inak negatívne pôsobilo na naše rozhodnutie, ale zrazu sme neboli sami, lebo prišiel on.
Stál pri bráne do garáže a úpenlivo prosil, prosil tak ako to len taký malý tvor dokáže. Triasol sa od zimy a chvíľami plačlivo kvílil, dožadujúc sa pozornosti a trošky ľudského tepla.
Na jednej strane túžba po teple a hlad, na opačnej strach. Keď som sa k nemu priblížil, utiekol a z bezpečnej vzdialenosti pokračoval v svojom prosení. Ak som sa vzdialil, opäť prišiel pod bránu, s nádejou že sa stane niečo, čo ho zbaví strachu a on sa dostane do tepla a ujde sa mu niečo pod zub. Takto sa to zopakovalo niekoľkokrát, až ma prešla trpezlivosť a podarilo sa mi ho chytiť na jeho únikovej trase. Nebolo to ťažké, lebo utekal vlastne, len tak naoko, a keď som ho vzal do náručia, so strachom v očiach, ale predsa len sa mi odovzdal, a bolo vidieť ako si vychutnáva teplo mojich rúk. Vzal som ho domov, vystlal som mu malú kartónovú škatuľu a nalial teplého mlieka. O chvíľu spokojne zaspal. Už bol náš. Náš nový kamarát. Kocúrik ktorý si nás našiel, akoby tušil že nám chýba dáky tvor, ktorému by sme dali lásku miesto našej nebohej fenky Rity. Dostal meno Mišo, po svojom predchodcovi spred asi dvadsiatich rokov.
Odvtedy je u nás a už poriadne vyrástol. Je to rodený lovec, má v sebe gény dravej šelmy, je radosť naňho pozerať keď sa zakráda porastom, upravuje si garderóbu alebo keď len tak trénuje. Prískoky, skoky, na úvod nikdy nezabudne na strečing. Až mi je to smiešne, keď sa preťahuje. No čo, ako kocúr. Dbá na hygienu a miluje slniečko, pri ktorom veľmi rád robí svoju očistu, alebo len tak podriemkáva na čalúnenej lavičke. Má rád mäkúčko a teplúčko.
Ak sa však vydá na lov, všetky tvory, od neho menšie majú poprask.
Jeho bilancia je obdivuhodná, i keď niekedy sme ho museli pokarhať, keď nedal šancu vtákom čo sa učili lietať. Raz som mu jedného vzal priamo s pazúrov smrti, keď sa s ním pohrával pred tým ako mu mal obohatiť jedálny lístok, a ten chudák mladý drozd, bol v bezvedomí od strachu, alebo od únavy, ale neviem, neviem ani či mu to pomohlo a či sa naučil lietať. No, čo už. Je to zákon džungle, čo platí vo svete zvierat, a za svet neviem, ako by som mu vysvetlil, ktorý tvor je vhodný a ktorý nie, na zjedenie. Takto to odniesli aj tri veveričky, po ktorých zostali len paprčky a chvost.
Zrejme na to musí prísť sám. Tak ako naposledy.
Potom čo sa nám zo začiatku chodil pochváliť ak chytil nejakú tú myšku, alebo aj malého potkana, tak sme mu to nahrádzali jedlom, zo strachu aby sa mu niečo nestalo. Jemu sa to však prestalo páčiť a prestal sa chváliť živými úlovkami, spapal ich pekne potajme, a len občas nejaký ten zvyšok bol dôkazom jeho loveckej aktivity. Nikto nevie presne čo bolo príčinou je nevolností, špatnej nálady a nechuti do jedla, zrejme iba on to vie, alebo aspoň tuší. Po troch týždňoch nútenej diéty mu znova začalo chutiť, a keď ho vidím ako sa opäť zakráda po svojom teritóriu, tak myslím že už je fit.
Pochopil snáď, že nie každý úlovok je vhodný na jedenie a stačí keď sa ním pochváli. Za to dostane vždy nejakú dobrotu. Len neviem, ako mu to vysvetliť, aby náhodou nezlenivel a neprestal loviť myšky ktoré sa už začali nasťahovávať tam, kde ich netreba.
Tak toto je náš kocúr Mišo.
Keď sa vracia z potulky, ide najprv slušne k bráne.
Pozrie či je niekto na dvore.
Poobzerá sa aj za seba.
Teraz som išiel za ním a tak očakával že mu pootvorím bránu do dvora.
Keď som sa nemal k činu, pokúsil sa ma ovplyvniť a nalákať ma na hru.
Zámerne som čakal, ako to vyrieši.
Chvíľku sa tváril sklamane a zrejme mal pocit, že by sa mal vyparádiť pred návratom domov.
Jedna packa.
Potom ďalšia.
A keď sa dal do pucu, poobzeral sa, či je niečo nové, a keď nič....
tak skok na smetiak...
potom na bránu...
a je na druhej strane . Trocha sa upraví a môže sa ukázať doma.
Doma je doma, pohoda, klídek....už len tá fajočka mu chýba.
Takto trpezlivo dokáže čakať na svoju korisť.
Používa akékoľvek maskovanie.
Tu na múre má svoju pozorovateľňu z ktorej kontroluje svoje teritórium.
Niekedy nabudúce vám prezradím, niečo o jeho kamarátke.
