Keď Pavel Hagyari išiel prvý krát kandidovať za prešovského primátora, prihlásil sa tam na trvalý pobyt len pár dní pred termínom na registráciu kandidatúry. Hoci rodák, dovtedy sa o Prešov nezaujímal. Začal až v momente, keď mu išlo o stoličku. Veľmi to pripomína kandidatúru Milana Kňažka na post bratislavského primátora.
Samozrejme, Kňažko v Bratislave prežil celý doterajší život. Ale keď sa v rozhovore na objednávku bránil kritike Iva Nesrovnala, že „mal dosť času posunúť Bratislavu“ dopredu, za tie roky pôsobenia v politike dokázal „vymenovať“ iba priestory pre divadlo Astorka. (To, že spomenul dokončenie SND a rekonštrukciu Univerzitnej knižnice má hodnotu, ako keď si minister dopravy pripíše k zásluhám, že jazdia vlaky.) Ak by sme ostali len v oblasti kultúry, nepamätám si ani jediný krok, ktorým by sa ako vplyvný politik zasadil za zachovanie PKO. A čo doprava, regulácia výstavby, bezpečnosť, školstvo, či dokonca sociálne služby? O kľúčových témach svojho programu hovoril Milan Kňažko prvý krát v živote, keď predstavoval predvolebný program.
Veď ani kandidatúru na primátora nikdy nespomínal. Kňažko ani náhodou nevidel svoje pôsobenie v komunálnej politike. Na rozdiel od niektorých iných „centrálnych“ politikov, doteraz ani len symbolicky nekandidoval v komunálnych voľbách, ani sa v miestnej politike nijak neangažoval. Chuť na primátorské kreslo dostal až vo chvíli, keď po prezidentských voľbách zistil, že v Bratislave zabodoval. V poriadku, lebo prezident má byť dôstojný a rozhľadený reprezentant štátu a skúsený oponent vlády. Nikto nemôže pochybovať, že na túto úlohu sa Milan Kňažko hodil.
Lenže od primátora očakávame predsa len viac, ako dôstojnosť a oponentúru. Primátor má byť dynamickým manažérom, efektívnym a nanajvýš aktívnym ťahúňom. Milan Kňažkom takým nebol ani ako minister, ani ako riaditeľ televízie. Keď ho Ivan Kmotrík angažoval do Jojky, neraz ho tam nebolo vidieť celé dni, ba i týždne. Dôležité rozhodnutia sa odkladali, alebo ich robil niekto iný, lebo Kňažko uprednostnil golfový turnaj alebo umelecké aktivity v zahraničí. A na ministerstve kultúry naňho dodnes spomínajú ako na reprezentatívneho ministra, nie niekoho, kto by rezort systematicky riadil.
Napokon, skúste si, Bratislavčania, spomenúť, kde ste Milana Kňažka stretli za posledné dva – tri mesiace. Na ktorom tradičnom podujatí v mestských častiach, na ktorom trhovisku, detskom ihrisku, na ktorej ulici či námestí, kam zvyčajne chodíte? Aký je to rozdiel medzi ním a napr. Ivom Nesrovnalom alebo Milanom Ftáčnikom, ktorí sú v neustálom kontakte s radovými obyvateľmi nášho mesta. A tento rozdiel bol dávno predtým, než sa rozhodol kandidovať na primátora.
Milanovi Kňažkovi patrí nehynúca úcta a vďaka za veľa, čo v politike urobil (aj keď bez jeho osobného nasadenia a bezvýhradnej podpory v r. 1991 by Vladimír Mečiar určite o rok neskôr nezaznamenal také výrazné volebné víťazstvo). A je mi ľúto, ak cíti, že sme ho za to ako spoločnosť nedostatočne ocenili.
Ale primátorsky post nemá byť odmenou za zásluhy. Ani akýmsi dôchodkovým benefitom pre odchádzajúceho politika k jeho 70-tym narodeninám. Bratislavčania potrebujú primátora, ktorý bude aktívnym manažérom, ktorého bude vidieť v akcii a bude prítomní medzi ľuďmi. Virtuálny primátor „prítomný“ len na bilboardoch a v predvolebných novinách totiž vyvoláva otázky, kto vlastne bude reálne riadiť a rozhodovať.
