Na Slovensku sme už tak trochu zvykli, že to čo je v iných krajinách absolútnym štandardom, u nás môžeme len ticho snívať. Ak politikovi niekto dokáže korupciu v akejkoľvek podobe, spravidla odstúpi a stiahne sa z verejného života. Na Slovensku mu stačí napríklad vyše roka tvrdiť, že byt získaný za pár šupov dá na charitu. Následne si veselo vedie stranu do volieb, ako by sa nechumelilo. V iných krajinách na podobných kauzách padajú vlády. Na Slovensku ale nie. Tu budú skôr padať sekery.
Pred pár dňami som sedela s kamarátkami z Humenného a tie sa rozhovorili o problémoch so zimným štadiónom. Nabrúsená aktivistka chystala protest na mestskom zastupiteľstve a burcovala mamičky, aby tam prišli aj s deťmi(!). Nie som hokejový fanúšik a tak ma téma nejako obzvlášť „nebrala“.
Zaujal ma ale jeden fakt z diskusie. Protestnú akciu viedla šéfredaktorka z regionálnych novín. To mi ale začalo riadne vŕtať v hlave. Na podobné slovné spojenia nie som veľmi zvyknutá. Novinárka – politička. Politička – novinárka a to je ako čo? Rovnako nelogicky znie ateista – katolík, alebo lev arktický. Potom mi to konečne docvaklo. Veď sme na Slovensku a sem ešte asi chýr o novinárskej etike nedorazil. To je ono!
A preto je možné, aby šéfredaktorka Podvihorlatských novín Mgr. Jana Ďurašková pôsobila zároveň ako nestranná novinárka a aj ako občianska aktivistka s nenaplnenými politickými ambíciami. V roku 2013 sa aktivizovala v malej kauzičke ohľadom stromov v Humennom. Jej burcovanie sa s odstupom času ukázalo ako dosť prestrelené. V komunálnych voľbách 2014 prepadla na plnej čiare a skončila až na 13. mieste pod čiarou.
Ako sa hovorí odtiaľ-potiaľ, milí žurnalisti. Uvedomte si konečne, že existujú určité hranice medzi politikou a žurnalistikou, ktoré sa neprekračujú. Pani Ďurašková evidentne o niečom podobnom nikdy nepočula. To je totiž moja druhá a omnoho zásadnejšia výhrada k práci v Podvihorladských novinách. Pokiaľ by ste čakali aspoň hru na objektivitu, tak budete trpko sklamaní. Ak totiž niekto spomenutej novinárke nevyhovuje, jeho vyjadrenie sa v novinách na danú tému proste neobjaví. Články sú písané tendenčne a veľmi často som mala pocit, že na podobnú prácu musí existovať objednávka. Tým by sa aspoň niečo vysvetlilo.
Žurnalistika je poslanie a obrovská zodpovednosť. Je jedno či ste redaktorom v Le monde, Financial Times alebo píšete pre miestne noviny. Nemôžeme sa zmieriť s priemernosťou, aj keď v tomto konkrétnom prípade by bola priemernosť obrovský pokrok.
