Teraz je na túto tému vhodný čas. V médiách sa preberá skôr štrajk zdravotníkov za vyššie platy a nezúri žiadna kauza chybne prebraného výjazdu. Emócie sú otočené iným smerom a na problematiku dispečingu sa môžeme pozrieť pragmaticky. Netreba nikoho bezprostredne obviňovať ani obhajovať.
Pracujete z ľuďmi, ktorí sú v strese. Volajú, lebo sa deje niečo s ich blízkymi, alebo sú náhodnými svedkami nepríjemnej udalosti. Volajú však aj zlomyseľníci (dispečeri/ky ich nazvú určite vulgárnejšie :), ktorí si len robia srandu, skúšajú trpezlivosť, zisťujú svoj kredit, alebo aj zámerne chcú výjazd sanitky. Posádka samozrejme na danej adrese nikoho nenájde, ale niekto sa za rohom dobre pobavil. Rozlíšiť indikáciu výjazdu je úlohou dispečingu, chyby sa nevyplácajú. Posádka frfle. O 2:15 nikoho na mieste nenašla, a tvrdí, že šlo o evidentný vtip, ktorý mal dispečing rozpoznať. Toto je však najmenej, horšie keď začnú byť nespokojný nadriadený, kvôli tomu, že počet zneužití stúpa nad hranicu, ktorá sa im nepozdáva.
Skúste od človeka v miernej panike získať základne informácie o presnom mieste udalosti, o orientačných bodoch v blízkosti. O tom čo sa vlastne stalo, komu a koľkým. Ak to je blízky, aké lieky užíva, kedy začali výrazné ťažkosti (samozrejme, pri dopravných a iných nehodách sú niektoré otázky irelevantné). Človek, ktorý súrne potrebuje pomoc s vami nebude rozumne konverzovať. Niekedy však spŕška nadávok výrazne predlžuje čas preberania udalosti.
Dispečing podľa stavu pacienta zhodnotí, ktorú sanitku, z tých ktoré sú momentálne k dispozícii na danú adresu pošle. Samozrejme rozhodujúce je personálne obsadenie, teda prítomnosť, alebo neprítomnosť lekára v posádke. Ak si stav pacienta vyžaduje aj ošetrenie lekárom ide k nemu posádka s lekárom, ak taká nie je k dispozícii, spravidla sa nečaká na prvého voľného lekára, ale ide tam posádka bez lekára. Podľa hesla: Lepšie dvaja záchranári hneď, ako lekár o 30 minút.
Najhoršie je, že práca v záchrannej službe sa nedá naplánovať. Ak sa začnú na dispečingu hromadiť výjazdy pre lekára a ten bude ošetrovať niekde ďaleko nejakú banalitu, zložitejšie veci bude riešiť dispečing len posádkami bez lekára. V jednotlivých okresoch sa líšia počty posádok s lekárom a bez lekára. Rozdiel je aj v zásahových obvodoch, spravidla sú tak určené, aby bol možný dojazd do povestných 15 minút. V praxi však existuje množstvo výnimiek, bodov do ktorých cesta trvá dlhšie ako 15 minút.
A teraz najhoršia mora všetkých dispečerov.
Posádky v najokrajovejších častiach zásahového obvodu (tých sanitiek k dispozícii nie je veľa).
A v tom telefonát z vedľajšej ulice, v ktorom chcú nahlásiť dusenie sa dvojročného dieťaťa, alebo aj dospelého bezdomovca, to je jedno. Ten pocit bezmocnosti je strašný. Tí ľudia sa na vás spoliehajú, veď je to len o ulicu ďalej. Môžu sa pokúsiť radiť cez telefón, ale ani najlepší profesionál s holými rukami veľa nedokáže. Laik ani toľko.
O právnej zodpovednosti a postihoch od zamestnávateľa nabudúce. Chcem len podotknúť, že po vojne je každý generál. Dispečeri/ky ak by len tušili kedy sa čo stane, tak si vedia prácu lepšie s manažerovať.
Podobnosť s realitou je náhodná, článok neopisuje žiadnu skutočnú udalosť. Autor čosi podobné nikdy nezažil, našťastie.
Zatiaľ.
