Táto téma, na môj vôbec prvý blog, ma napadla počas sledovania večerného programu. Rastúca vlna násilia v Európe sa čoraz viac vpisuje do myšlienok ľudí a stáva sa súčasťou podvedomia, niečím čo začíname brať ako samozrejmosť. Ľudský mozog sa dokáže rýchlo prispôsobiť čo spôsobuje, že príspevky v televíznych správach sú čoraz drastickejšie a naše reakcie sa otupujú každým ďalším prijatým príspevkom. Len orientačne spomeniem zopár udalostí, ktoré možno neprešli bez vášho povšimnutia: nórsky vrah Anders Breivik, rabovanie v Londýne, vystavenie mŕtveho tela Muammara Gaddafiho, močenie amerických vojakov na telá mŕtvych Afgancov, žiak ktorý zastrelil spolužiakov a nakoniec seba... Pre ďalšie podobné témy netreba chodiť ďaleko, stačí si otvoriť vaše obľúbené noviny, pustiť televízny kanál či prečítať články na ktoromkoľvek spravodajskom webe.
Pri prvom kontakte s informáciou sa možno na chvíľu zarazíme, ale o pár dní prichádza ďalšia ktorá ju prekonáva. Obrazy sú väčšinou drastickejšie a mediálne zdroje sa predháňajú v snahe dodať detailnejšie obrazy, krvavejší popis, drastickejšie zábery a to všetko pre upútanie rozsiahlej čitateľskej základne. Postupom času človek zistí, že jeho vzťah k životu je zrazu iný. A možno mnohým tento fakt stále uniká. Koľko ľudí dnes pokojne večeria pri sledovaní večerných správ pričom na obrazovke ukazujú obete teroristického útoku zaliate krvou, kde matka nesie v rukách mŕtve dieťa. Ľudský mozog otupie, čo bolo niekedy hrôzostrašné, nepredstaviteľné či vyvolávajúce pocity súcitu je dnes bežná súčasť každodenného života. Častokrát si tento fakt uvedomíme až keď sa problém dotkne priamo nás a ostávame v pocitoch sami alebo s najbližšou rodinou.
Ale sme to my ľudia, čo sme si terajší stav „objednali". Pozrime sa napríklad na výber z ponuky dnešného televízneho programu: Kriminálka Las Vegas, Kriminálka New York, Kriminálka Miami, NCIS, Odložené prípady, Kosti, Mentalista (krvavá štvanice), Dr House (Tyran), FBI: Prípady Sue Thomasovej. Všetky tieto seriály sú doplnené aj filmovou tvorbou ako napríklad Nezvratný osud. Spoločným menovateľom je krv, vraždy, rozkladajúce sa telá (alebo ešte lepšie rozkladajúce sa vybuchujúce telá), drastické krvavé scény a to všetko na žiadosť diváka. Väčšina hrdinov v dnešných filmoch ani nie je hrdinom, pokiaľ nezabije aspoň jedného človeka. Ak ide o sympatického a pre nás kladného hrdinu (ako Bruce Willis), dokážeme mu jeho vraždenie ospravedlniť, najmä pokiaľ ho naháňajú ozbrojenci s pištoľami alebo je vo vojne na tej "správnej" strane.
Lenže pocity s nami žijú ďalej. Správna strana či kladný hrdina ostávajú v nás. Deti a mládež ktorých daná tvorba modeluje ešte v priebehu vývoja sú obzvlášť náchylní. Zo sto krát vzhliadnutej a potvrdenej pravdy sa utvára náš pohľad na svet. Ten pohľad na svet v ktorom sme každý hlavnou postavou. Kde každý žijeme na správnej strane.
Je smutné, že história sa opakuje v celej svojej kráse a my k nej ostávame ľahostajní. Tak ako kinematografia pretlačila medzi ľudí cigarety, tak dnešné obrazy zmenili naše myslenie. Je smrť bežná a vražda môže prejsť každému pokiaľ je na správnej strane, tak ako filmovým hrdinom? Viete, že podobný stav s dnešným bol aj pred prvou svetovou vojnou? Je naozaj možné, že naše myslenie dokáže zmeniť len hrôza vojny, ktorú by sme si prežili na vlastnej koži?
A viete čo dnes spravím ja? Pozriem si My Fair Lady, film pri ktorom sa zabavím a pritom nikto nemusí zomrieť. Škoda len, že podobné diela sa dnes už nenosia.
