Vystúpil som z taxíka na Pražskom letisku a vydal sa k odbavovaciemu pultu, kde mi po chvíli čakania zacheckovali batožinu. Vyšiel som von a oblečený len v mikine a teplákoch som pocítil novembrový chlad. Tento pocit teraz dlhšiu dobu mať nebudem.
Prvý krát to na mňa všetko doľahlo, že čo som to urobil. Mal som veľmi zmiešané pocity, ale zapálil som si a postupne sa upokojil. Však sú to len tri mesiace, tri mesiace sám na opačnej strane planéty. Zapálil som si druhú cigaretu.
Po nástupe do lietadla do Dubaja som sa usadil, v reprákoch niekto niečo hovoril, ale nevenoval som tomu veľkú pozornosť, však sú to tie nezmysly čo hovorí kapitán a polovici tej hatlaniny aj tak nerozumiem, ale tomuto som rozumel, nebol to kapitán, nebol to ani nikto z posádky. Nejaký pán v predu vyznával lásku svojej partnerke a keď svoj príhovor ukončil, tak si kľakol a požiadal ju o ruku (povedala áno). Kedže som ich nevidel, tak som usúdil, že sedia v bussiness class. Hovorím si, že aspoň, že sú v tej lepšej triede, lebo tu by si ani kľaknúť nevedel. Let bol zatiaľ najdlhší aký som absolvoval (6 hodín). Našťastie som sedel v uličke a vedľa mňa nikto, tak som si mohol vystrieť nohy. Aj keď to bol nočný let a svetlo príjemne stlmené veľa som toho nenaspal.
Keď som vystúpil z lietadla, ovalilo ma miestne teplo a hneď po pasovej kontrole som si išiel prezliecť na WC krátke gate. Nebol som však jediný s týmto nápadom, v jednom rade sme stáli traja a snažili sa prezliecť. Vyšiel som von skontrolovať situáciu a zapáliť si (toto robím často, pomáha mi to rozmýšľať, relaxovať a uklidniť sa). Zisťujem, že väčšina cestujúcich mala vybavené odvozy, nevadí, vrátil som sa späť do haly a na informáciach som sa opýtal ako sa dostanem do metra. Zistil som, že tento terminál metro nemá, super, tak ako sa teda dostanem do metra? Pán mi povedal, že si musím kúpiť kartičku na MHD a potom isť linkou 31 a tá ma zavedie k metru. Ok, to nevyzerá zložito. Tak idem do PNS stánku, kde si kupujem kartičku na metro a predavača sa pýtam, že či mi vystačí na jeden deň. Lámavou angličtinou mi odpovedá "more than enough". Dobre, aspoň to nebudem musieť riešiť. Pre istotu som sa ho opýtal, ako sa dostanem na metro, povedal úplne inú trasu ako kolega z informácii. Nevadí, nejako to zvládnem. Výdem von si zapáliť a pohľadať autobus čo ma zoberie na metro. Počas fajčenia sa ma opýtal jeden aziat, nazvyme ho Charles tiež asi cestovateľ samotár, či nemám oheň. Snažím sa prechádzať zastávky a nájsť alebo autobus č. 31 alebo nejaký kde je napísane "prestup na metro". V tom vidím ako prišiel autobus číslo 31, rýchlo som sa vybral k nemu a pýtam sa šoféra pre istotu, či ide na metro, prikývol hlavou. Super nastupujem. Zisťujem, že som jediný v buse. V hlave mi stále idú myšlienky, že to som jediný, kto ide na metro?! Po pár minutách cesty dôjdeme na zastávku, kde by malo byť metro, pre istotu si to overím s "ukecaným" vodičom, ktorý znova len prikývne hlavou. Keď pozerám na to metro, tak si prídem ako v nejakom sci-fi filme. Nečakal som, že metro bude nadzemné. Hneď ako som vošiel do chodby dostal som podobnú teplotnú facku ako pri výstupe z lietadla, len tentoraz opačnú, z klimatizácie. Reči o tom, ako tu majú všetko vyklimatizované boli pravdivé, našťastie som mal na sebe ešte mikinu. Pozriem smer, ktorým mám ísť - keďže som o Dubaji vedel trošku viac ako o kvantovej fyzike, tak som našiel zastávku Dubaj mall/Burj Kalifa, urobil si fotku schémy metra a vyrazil. Mal som jeden prestup a názov zastávky nebol zložitý (Union), takže som nemusel sledovať zastávky. O dve zastávky ďalej pristúpi Charles, hovorím si, že asi tých spôsobov ako sa dostať do centra bolo naozaj viac a možno menej komplikovaných.
Prišla stanica Union a ja som bez väčších problémov prestúpil na červenú linku smer mesto, dokonca sa mi podarilo si aj sadnúť, čo ako som neskôr zistil bolo takmer nemožné a aj som pochopil prečo. Nevedel som pochopiť, prečo na mňa všetci tak čudne pozerajú - viem som Európan, ale tu ich musí byť veľa, čiže tým to asi nebude. Po nejakej dobe si všimnem na zemi zónu ohraničujúci priestor pre ženy a deti a ja som bol sa-mo-zrej-me v ňom, takže sa nenapadne presúvam do zóny, kde patrím a tu sa už sadnúť nedalo. Pozerám na plánik metra a vidím ten známy umelý ostrov v tvare palmy, je na opačnej strane, tak si hovorím, že bude logickejšie ísť najskôr tam a potom sa vracať cez Burj Kalifu smerom na letisko.
Po hodine cestovania som vystúpil z metra na prestup na električku. Keďže som bol smädný, tak som neprešiel cez koridor na električku, ale vyšiel von (ďalšia facka), smer Carrefour, ale najprv ešte ciga v tieni. To, že som nastúpil na opačný smer električky by ani nevadilo, lebo chodí v kruhu, len som stratil "drahocenný čas". Keď vystúpim z električky a idem sa odpípnuť zistím, že na karte už nie je dostatok prostriedkov. V duchu som poďakoval pánovi z PNS stánku, ktorý ma ubezpečoval, že to je "more than enough". Tak sa snažím dobiť si kartu a našťastie mi s krásnou angličtinou prichádza na pomoc slečna sprievodkyňa. Výjdem von a idem smerom k moru, ale zisťujem, že to nebude také jednoduché. Z nadpisov usudzujem, že na ostrov sa dostanem niečím, čo sa volá monorail a tak idem po značkách až na ich stanicu, kde sa dočítam, že monorail nepatrí k MHD a treba si ho zaplatiť zvlášť. Ok, žiadny problém. Už som bol skoro na rade keď som si všimol, že neberú karty. WTF?!?!, neberú karty?!?! to už aj v Bratislave sa dajú kupiť lístky kartou tak sa pýtam slečny kde nájdem najbližší ATM. Vraj na tram stanici odkiaľ som prišiel. Takže sa vraciam na stanicu, dalších 10 minút zabitých. Prídem na stanicu, prejdem stanice na oba smery a .... bankomat nikde, snažím sa ešte nájsť slečnu sprievodkyňu, ale bez úspechu. Všimnem si, že vo vedľajšej budove je banka a kde je banka je aj bankomat, tak prídem k budove, najprv ju obídem z jednej strany, potom prejdem zvnútra a bankomat nikde. Tak ešte raz idem z vonka a všimnem si, že tam sú aj dvere, weeej a som dnu. Peniaze vybraté a znova smer monorail. Zaplatím si spiatočný lístok a idem hore. Ako šlapem, tak si hovorím, že tu niekde bude aj ten famózny hotel v tvare plachetnice. Hneď ako som vykráčal hore som pochopil, že som sa mýlil a hotel bol vzdialený asi 4-5km odtiaľ. Nevadí, hlavne, že som ho videl aj keď z diaľky. Po chvíli príde monorail, celkom zaujímavý vláčik, niečo ako boby v Bachledovej doline, ibaže väčšie. Vystúpim a nechám sa unášať skupinkou aziatov (dávam si prvý krát dole mikinu) a tu sa objavil problém, že som si nezisťoval viac informácii. Bol tu aquapark a moje plavky ostali zabalené v batožine na letisku, tak som sem išiel zbytočne, krása. Vybral som sa späť na stanicu, po ceste som našiel nejakú free wifi, tak som si zapálil a zistil čo nové na sociálnych sieťach a pokračoval späť smer Burj Khalifa a Bory mall, teda Dubai Mall.
Cestou späť sa mi znova podarilo nastúpiť do zóny pre ženy a deti, ale našťastie som si to aj hneď uvedomil. Vystupujem na stanici vychádzam von aby som si zapálil a v tom uvidím Burj Kalifu a poviem si, že je....no....vysoká. Nemal som ten pocit, ako keď som videl Eifelovku, jednoducho to je len vysoká budova, bol som aj rád, že som si nekúpil lístok hore (ušetrených 32€) lebo ani viditeľnosť nebola bohvieaká. Vošiel som späť do chodby dal si znova mikinu a vybral sa do Dubai Mall. Cesta trvala asi 10 minút a dokonca tam mali aj zrýchľovacie pasy ako na letisku, ale tam boli šmatlaví turisti, ktorí zdržovali a zavadzali (áno, až teraz prišiel prvý hejt). Ja čo som išiel mimo tých pásov, som kráčal rýchlejšie ako ľudia na nich. Keď som vošiel do Dubai mall, rozhodol som sa, že sa pôjdem najesť, lebo naposledy som jedol deň dozadu a už boli dve hodiny - čas na neskorší obed. A tu vznikol ďalší problém, Dubai mall je najväčšie obchodne centrum s viac ako 1200 obchodmi a ja čo sa viem stratiť aj v Centrali (obchodný dom) som tam mal nájsť food court. Dojdem k info tabuli a hľadám food court. Na moje veľké šťastie cesta nebola zložitá (rovno a na prvej odbočke doľava), ale podstatnejšie bolo, že majú aplikáciu s navigáciou a keďže v celom OC majú wifi, tak kým som došiel do food courtu už bola nainštalovaná a počas obeda som ju študoval. Musím povedať, že bola naozaj premakaná, navigácia fungovala lepšie ako Waze a hlavne tam okrem obchodov boli aj rôzne atrakcie. Kostra dinosaura, veľké aquarium, klzisko, mestečko pre deti, atd... Dočítal som sa aj o fontáne, ale predstavenie, začinalo až o 18:10 tak som sa rozhodol počkať, čo sa ukázalo jako veľmi dobrý nápad. Pekne zosynchrozovaná choreografia s hudbou vytvorila krásnu spomienku. Rozmýšľal som, či počkám na dalšiu show, ale už sa mi tam nechcelo moc prechádzať a čakať.
Rozhodol som sa ísť na letisko. Po ceste cez obchodný dom som znova stretol Charlesa, dokopy som ho stretol 3x, čo je na také mesto ako Dubaj celkom dosť. Po asi 15 minútach chôdze som došiel na stanicu metra a pochopil som, že cesta na letisko bude ešte zaujímavá. Stanica metra bola totiž úplne plná a aj keď metro chodilo každé 3 minúty, veľa ľudí sa dnu nedostalo, keďže aj vozne boli plné. Dozor, aby sa ľudia nepredbiehali mala jedna slečna, ale keďže to moc nezvládala, tak jej prišli na pomoc vojaci (aspoň si to myslím, lebo nemali uniformu, ale boli v maskáčoch). Pri čakaní som sa zoznámil s jednou Američankou, ktorá hneď poznamenala, že kam sa hrabe metro v NY. Po chvíli sme sa dostali obaja dnu, ale z môjho miesta som nedosiahol na žiadnu tyčku, ktorej by som sa chytil, ale vôbec to nevadilo, lebo sme boli natlačení viac ako sardinky v konzerve. Ešte pred som si pozrel ako sa dostanem na letisko, lebo cestu autobusom som nechcel riskovať, takže som vystúpil uprostred sídliska a pomaly kráčal na letisko (mal som totiž ešte 5 hodín času). Na to, že som išiel po neosvetlenej ceste cez rôzne sidliska, som vôbec necitil strach. Po asi pol hodine som došiel na letisko a čakala ma cesta do Bangkoku.
Update
Kedže som dostal par správ ohľadom fotiek, tak som dal verejný album na svojom profile. Nie je toho veľa, ale aspoň niečo.
https://www.facebook.com/media/set/?set=a.10212721009613289.1073741885.1628203422&type=1&l=6f9136fa7e
