Hľadím do zrkadla pravdy,
na niť postupne navliekam koráliky.
Vysypem ti ich do dlaní, aby si sa v nich poumýval!
Na prsia padne mi kus mora,
želám si utopiť sa v tvojej vášni,
zabúdam, že zvyknem byť rozumná....
Len tak...sadne si na rám môjho srdca.
Zahodí vykúpenie.
Spasí ma jediným márnivým pohladením.
...ponad besné dni rúcam sa do seba.
Znovu sa milujeme a ty nie si skutočný.
Ráno mi po tebe zostane na zarosenej okennej tabuli odkaz:
,,Stretneme sa znovu! Na okraji tvojho srdca.
V parku záhrad, kde si večne mladá a krásna.
Kde si večne taká, akú ťa kreslím ja!“
...klesnem do perín a hodiny čakám zotmenie.
Prichádza len pomaly.
Jazykom počítam záhyby vlastných pier.
Viem, že zostáva už len pár minút,
stihnem posledné – obzrieť sa v úlomkoch tvojho ega.
...čakám, čakám ťa každý deň.
Bolí ma duša,
duša aj telo.
Dávno unikám,
do svetla!
Nemilovať ma takú aká som je iba tvojou výsadou.
Vždy ti uverím, že dnešná noc bude iná,
že bude ako ty – nádherný archanjel v ružovej jahodovej pene.
Chcem zas ochutnať a tvrdohlavo predstierať, že sme skutoční!!!
