Púšťam si dokola tú istú pesničku
tú v ktorej zdá sa ma miluješ.
Ležíš ešte vedľa mňa a počítaš moje vlasy.
Zaplietaš do nich svoje hriechy a tvrdohlavo mi vyčítaš
že ťa kradnem tým ktorí ťa milujú.
Som sebec a keď spíš tajne veštím z tvojej dlane.
Do očí ti nasypeme znovu chuť žiť.
Odídem a zúfalo mlčím.
Hľadám ťa v kvapkách vášne zachytenej v pudrovacom zrkadielku.
Secret garden.
Odpúšťam
všetky slová čo rozdrvili moju dušu
na prach.
Nežne ošetri mi odreté kolená kúpila som zopár náplasti.
Zahráme sa v karty predsa už poznáš všetky esá ktoré mám na dlani.
Ty nie si zvyknutý prehrávať
víťazstvo máš vypálené na hrudi
kráľ berie.
Vždy keď sa milujeme dotknem sa pod kožou tvojej duše.
Je krehká
rozbitná
vonia medom a mliekom.
Stojím kúsok od teba.
Poznám ťa
rozprávaš sa s vetrom
píšeš básne
veríš v klasické pravdy
snívaš dodnes tak naivne ako keď si bol len malé decko.
Corpus delicti.
Teraz ale listuješ
a bezstarostne prepisuješ stránky osudu písané atramentom,
avšak bezohľadne
vôbec nie chlapsky
lež len spôsobujúc prázdnotou...
