Kladivo udrelo mocne a hlboko.
Vo mne.
Tikot biologických hodín zastavený na neurčito
a spúšťanie mierky osudovosti zbytočné.
Odklonil sa časopriamkou mimo kvety.
Nárazom úderu oslobodil seba.
Nie mňa!
Vydýchol si spokojnosťou ukojený s uspávankou vladára, kniežaťa zločinu.
Zapriadol si na pokraji priepasti.
Natrel si medom ústa a ponúkol mi bozk.
Všedne zabudnutý.
Ukrutný.
Necudný.
Chlípne povrchný.
Prsty ponorene do kaluže bahna.
Srdce skrvavené všednosťou.
Duša zlámaná v kolese.
Bohorúhač!
Kričia zovšadiaľ – chyťte, zabite, nepochovajte.
Mračná tyrkysovo modrej plemenitby pobili sa.
Kovanie ich oblečenia praská.
Odoprela mi šťastena rukavice.
Navliekla ich fľandre za rohom stojacej.
Skúšam ilúzie nakresliť vodovými farbami.
Márna snaha.
Hana.
Pohana.
Kľačanie na polene v kúte bez konca.
Pýtam si trest a ukladám nechápanie.
Spomienky vplietam do lietadla kamikadze.
Nasilu ostávam.
Zachytávam seba sa v čakaní.
Milujem zmyselnosť sexu.
Nenávidím dlane ticha.
Kriesim bahno dvojitej tváre.
Spokojnosť s predstavou, že stačí ovracala telo.
Afrodiziakum vypíja sa v lekná.
Koketa.
Poklesky čo dnes spácha odpustia generáciám.
Skúšobná póza zakliesnila sa v mene jeho.
Prevelebné chorály mlčaním jahniat.
Zranenie bez možnosti zničenia.
Vštepil si mi do žily eutanáziu milovania.
Akonahle si stíchol,pripravili ma o zdravý úsudok.
Sebaklam potáca sa v hrôze,že deň keď oslobodí sa fáma zdochne.
Ako pes.
Ten pes.
Tam, dnes.
Anjel čo patril mne má zlámané krídla.
Rozbili mu nos.
Odtrhli hlavu.
A v osud mu naliali vriacu ortuť.
Jazyk si odrezal,
ruku odsekol
a dušu predal do bazáru.
Nevykúpená.
Nevykupena.
