Keby som mala posúdiť, čo je v našej obci najlepšie jednoznačne musím dlho premýšľať:-)! Nikdy sa neviem rozhodnúť, že či mám povedať krčma, obecná krčma, pazúrolom alebo U troch komunistických hláv. Nieže by som podliehala alkohol ošiaľu ako podaktoré osoby a potom sa predvádzajú vo verejnoprávnej, ale to je na iný článok patriaci celkom do inej témy. Teda jednoznačne najlepšie na našej obci je to, že asi v troch štvrtinách našej obce, čo je vlastne už skoro na jej konci máme krčmu. Krčma riadnej cenovej triedy, kde chodia iba samí slušní ľudia. Prežila som tu zvláštne obdobie života, ktoré ani dnes nie je na zahodenie. Tu sme sa stretávali dennodenne a nebolo času rozmýšľať prečo práve tu. Spoločnosť často nechápe prečo sa mladí ľudia stretávajú práve na takýchto miestach, ale ja súdim inak. Máme vôbec iné možnosti? A kto nás to vlastne naučil? Bolo to jednoducho tak a myslím, že sme to ani meniť nechceli. Stará krčma s ešte starším krčmárom, výzdoba ako na prvého mája, steny nasaté rokmi cigaretových dymov a atmosféra, že by nám ju mohol kdekto závidieť . Ešte počujem tóny hudby a hlasný smiech. Nálada večne živá a po záverečnej neustále stúpala. U suseda na chalupe sa robili ,,mejdla´´ až do rána bieleho. Varili sme guľáš, grilovali alebo sme len tak sedeli, fajčili a počúvali hudbu. Tú hudbu dodnes milujem a vidím v nej niečo viac ako len spomienky. Povyvádzalo sa ako sa patrilo a babky v obci veru dlhú dobu nemohli pokojne spávať. Dokonca aj starosta mal konečne čo robiť. Prepadával nás zakaždým, keď mal pocit, že dnes je ten správny deň na kázanie. Jediná jeho smola spočívala v tom, že sme mali správny deň každý deň!
Raz sme sa vybrali na jednu známu turistickú chatu, že akože idem sa zabávať a dať nejakú štýlovú klubovú akciu. Že iba my a nikto viac...vtedy sme netušili, že viac znamená veľmi o vlások. Neľahkú cestu sme zvládli, ale sme sa vôbec nebavili a hlavne chlapci nie, lebo tam neboli žiadne šarmantné turistky, vzor 35 ako hovorievali. Des a hrúza! Tak sme sa pobrali, peškom domov...no to bol hoši omyl soleti. Chalani zbadali akúsi chatku, kde na lavičke pred ňou sa muckali dvaja vraj zamilovaný. A oni...ich postrašíme, že ide medveď a nech sa zoserú. Chalani sa s vervou pustili do toho a len ťažko chceli prestať. Márne som skákala dva metre do neba, že nech nebláznia, márne som vykrikovala, že nech už ideme. Chlapec, čo sa pred chvíľou cmukal sa náhle postavil a zrazu ste mali vidieť chalanov. To im spadli sánky keď videli ten obvod hrudníka...no len neskoro si uvedomili, že by bol čas vhodný na útek. Mladý vytiahol los mobilos a už volal kdesi do makču pikču. Zábava gradovala a dvaja sa zavreli do chatky a triasli sa ako blázni...škoda, že sme si to mysleli len mi...škoda. Asi tak cca ratám o desať minút na to doletelo terénne auto, povyskakovali z neho holohlaví nabúchaní típci s ešte viac nabúchanými naleštenými magnumami. Ja som vypleštila oči a na nič som sa nezmohla. Len som tam stála a čumela ako tá banda beží hore kopcom a rúti sa rovno na nás. Už som len začula ako chalani ziapali jeden na druhého a šplhali hore kopcom, ktorý mal vtedy asi devedesiat stupňov. No korekcia ako hovädo Vám teda poviem. Ja s mojou astmou som si pľúca ťahala meter za sebou a ešte aj najväčšia váha v našom team-e ma predbehla a Maco ten bol. Nikdy nepodvihol zadok ďalej ako do krčmy inak všade auto využíval. Ešte aj ten ma predbehol. No vravím Vám ja som absolútne nevládala a tí chumaji, že Lena utekaj! Vtedy som bola práve na jisku, keď nečakane v mojom tele vzklíčili nové sily a to som už ja predbiehala všetkých ostatných, ale som si nevšimla, že oni už nevládzu a tak sa miestami opierajú o smreky, aby sa len na sekundu vydýchali. Otočím sa a tí za nami. No jeden mi už dýchal takmer na krk a to som nevedela, že sa len tak nevzdajú. Guľky svištali povetrím a mi tiež, keď holohlavci usúdil, že už sme ako decká v materskej škôlke po tom, čo zlá čarodejnica otrávi Snehulinu, vzdali to a vravím Vám bolo na čase. Ešte chvíľu a už by sme boli natlačený v kufri a určený k predaju na orgány. Prvý a posledný krát som utekala ako o život. Chalani sa dodnes smejú že ako Lenka utekala, že ako ranená srna. No vtipný sú celkom, veru to hej. Hrdinovia, ale keby ste vtedy videli tie ksichty! Oči vypľaštené, jazyk na zemi, funeli ako bobor v jeseni a zablatený od hlavy k päte. Ozaj veľký hrdinovia! Tak odvtedy som už pochopila, že každý de ň beží o život a bez oh ľadu na okolnosti nikdy neserte hada bosou nohou, lebo nevedno č o má ten had za prostriedky!
