Dôvod na oslavu: Simonka skončila vysokú školu- fyzioterapeutka. Už zarezáva v robote v mestskej nemocnici. Prvá Rómka u nás s vysokou školou. Ďalší študujú. Len tak sme sedeli, Simonka s mamkou, poslanci, pedagógovia, popíjali vínko a v tom nás to všetkých zalialo. Našla nás harmónia, bolo nám všetkým príjemne.
Nehovorila toho veľa. Ale každá jej veta bola premyslená a múdra. Najčastejšie ju privádzajú ľudia do pomykova, keď v jej prítomnosti nadávajú na cigánov a ona nevie, ako na to reagovať. Aj ona sa hanbí za svojich, čo zle robia. Ona je tiež cigánka a tým pádom nadávajú aj na ňu. Tak sa snažila celý život, učila sa, a od skončenia školy pracuje. Vie, že to na ňu nepatrí, ale trápi ju to, aj keď za to nemôže. Nebol som až taký múdry, aby som jej v tom vedel poradiť. Čo má tým ľuďom povedať?
A o Simonke Vám poviem ešte niečo. Pri obede nám vyrozprávala príbeh. Ten malý maličký moment, čo jej zmenil osud.
“Prišli sme do školy a rozdelili nás cigánov do dvoch skupín. Prvá skupina čo chodila do materskej škôlky a druhá čo nechodila. Ja som nechodila, tak som sa dostala do druhej skupiny. No a nám povedali, že my nastupujeme do Levoče do špeciálnej školy. Keď som to povedala doma mamke, tak išla ďalší deň za riaditeľom, pohádať sa s ním, že poznám farby, písmenka, viem počítať a všetko čo vedia deti z materskej škôlky.”
“Do škôlky som ju nedala,” dopĺňala ju mamka. “To stálo peniaze, ale všetko som ju doma učila čo sa v materskej škole učili. Tak som vyhádala, že ju učiteľka preskúša. Po preskúšaní, povedala učiteľka: No dobre ta naj tu chodí.”
V tom som pochopil tú “skvelú” špeciálnu diagnostiku žiakov. Super-rýchle konanie. Zo stopercentnou validitou.
Simonka bola od prvého ročníka až po titul vždy vyznamenaná.
Všetci ostatní žiaci z tej skupiny skončili na špeciálnej škole. Nikto ďalší sa nesťažoval.
Zamestnávame asi desať ľudí- analfabetov, nevedia čítať a písať, všetci chodili do špeciálnej školy. Sú to všetko schopní, pracovití a komunikatívni ľudia. Škoda, že toto si neprečítajú…
A ešte jeden dotaz. Odkedy sa tomuto problému aktívne venujeme (12 rokov), počet detí z našej dediny v špeciálnej škole sa totálne zredukoval a v obciach v našom školskom obvode tiež rapídne počet klesol. No všade okolo je to tak, ako predtým. Bez zmien.
Pýtam sa či to nikomu neprekáža. Prečo s tým niekto už konečne neurobí poriadok? To naschvál vyrábame analfabetov, aby sme im potom mohli nadávať do debilov? To koľko Kotlebov treba zvoliť, aby sa kompetentní zobudili? Poslanci Národnej rady, koľkokrát a s koľkými z Vás som to už preberal? Stále jedným uchom dnu a druhým von. Čo spia na tom ministerstve školstva? Toto je problém s veľkým P pani ombudsmanka. Pán prezident, keď chcete pomôcť riešiť Rómsky problém, tu začnite.
To nie sú zemiaky, že sa počíta s určitým percentom odpadu. To sú ľudia a keby sa jednalo len o jedného človeka, tak ide o jeho ľudský osud.
Som totálne naštvaný, tak už konečne konajte, robte si svoju robotu.
Vám v tej Bratislave to je jedno, fyzioterapeut alebo analfabet. Prisahám vám, že mne nie a ani ľuďom okolo mňa...
Autor: Vladimír Ledecký
