Po nociach makala, aby zarobila a mohla sa postarať o svojich maloletých súrodencov. Jej sny sa zrazu zmenili v prach. Vyhýbali sa jej aj spolužiaci a ona zostarla o 10 rokov. Pri pohľade zvonka by to na ňu nikto nepovedal, ale vnútorne sa cítila na 80. Napriek ťažkostiam boli Peter a Ema šťastní, že ju majú. Mama ich dobre vychovala. Pomáhali si navzájom a cez víkendy sa snažili uľahčiť uprataním domácnosti aj svojej staršej sestre. Stále sa obaja báli, aby sa raz nedostali do detského domova, pretože o ňom nepočuli žiadne veselé historky. Po čase sa ich sestra zmenila v ich očiach na mamu, hoci vedeli, že ich skutočná mama odišla do neba.
Nebolo to ľahké, ale časom si akosi zvykla. Napriek starostiam o deti vykazovala v práci nadpriemerné výsledky a šéf si ju vážil. Aj vďaka tomu zvládala starostlivosť o drobcov o niečo ľahšie ako bežná slobodná mamička. V tomto smere bola spokojná. Ale keď prišla niekedy neskoro večer domov a vyzula si lodičky a vyzliekla kostým, pocítila zrazu krutú samotu. Nemala nikoho, o koho by sa mohla oprieť. Kto by ju pohladil teplou dlaňou, prehrabal sa jej v dlhých vlasoch a poískal ich. Objal ju a schoval vo svojom náručí, aby cítila aj ona bezpečie a pokoj. Čas ubiehal a ona bola stále sama. „Veď kto by ju aj chcel", pomyslela si. Cítila sa zostarnuto a už si nepamätala, kedy bola naposledy u kozmetičky a pedikérky. Pošúchala si stvrdnuté päty a rozhodla sa, že si spraví niektorý víkend konečne kúpeľ pri sviečkach, domácu pedikúru a oddýchne si. Bude to taký jej wellnes pobyt. :) Vypne telefón, zapne si hudbu a bude len oddychovať. Poprosím maminu sestru Dášu, aby ich postrážila. Budú šťastné, že sa stretnú s bratrancami, uvidia tety a strýkov. Niekedy si pripadala ako v zlom sne. Premýšľala, ako to všetko mama dokázala sama zvládnuť. Napadlo jej : „Veď ona nebola sama, mala mňa." V byte bolo ticho. Teta Dáša práve odišla, tak jej pri odchode nanútila aspoň bonboniéru a 30 eur, sľubujúc si v duchu, že sa jej za to bude ešte revanšovať. Zhasla svetlá a len tam tak potichu sedela a uvažovala. Myšlienky sa jej rojili v hlave a ona túžila po pokoji. Zrazu pocítila zvláštny záchvev. Nikdy nič také necítila. Niečo ju vyburcovalo, aby sa postavila a podišla k oknu. Na druhej strane ulice stál v okne mladý muž. Nevidela mu do tváre, len z diaľky ho oslepovalo pouličné svetlo a ona zbadala slzy, stekajúce mu po tvári. Zrazu sa na ňu zadíval a ona pocítila bolesť. Čo sa to stalo? Vnímala jeho bolesť a jeho oči, hoci tak vzdialené, vyzerali ako bezodné a tmavé studne, v ktorých sa skoro utopila. Bolelo to. Priam fyzicky jej tá bolesť drásala dušu. Nikdy v živote nič podobné necítila. Chcela odísť, ale niečo ju tam držalo. Tie jeho oči plné bolesti a utrpenia. „Nie som sama, kto je osamelý", pomyslela si. „Tak prečo tu tak postávaš? Na čo čakáš? Roky ti utekajú a nemôžeš ostať zahrabaná v práci navždy. Tvoji súrodenci raz vyrastú a čo bude potom? Neviem." Bol čas sa pohnúť ďalej. Nechcela, ale musela. Aké bolo ťažké musieť. Konečne sa prinútila odstúpiť od okna. Už nechcela cítiť nič. Chcela si len ľahnúť a na nič nemyslieť. Vyčistiť si hlavu a raz a navždy vypnúť mozog. Ale nešlo to. „Možno mi pomôže rýchla sprcha." Dlho stála s hlavou opretou o kachličky pod tečúcou vodou, ktorá jej stekala po celom tele. Tá horúca voda jej už zošúverila končeky prstov a bola celá rozmočená, ale už dokonale čistá. Nikdy si neuvedomila, koľko ju stálo úsilia, zvládnuť celý ten čas od rýchlej smrti mami. Nemala čas ani smútiť. „Mala by som vypnúť vodu a utrieť sa. Začína tu byť zima." Ako na potvrdenie myšlienky jej na tele naskočili zimomriavky a striaslo ju. Mozog jej vydával automatické pokyny, čo má robiť. Už nemyslela, len konala. Utretá, s turbanom z uteráka na vlasoch a zababušená v župane, sa postavila pred zrkadlo v kúpeľni. Utrela ho dlaňou a zbadala svoj odraz po veľmi dlhej dobe. Zrazu si uvedomila, že jej vnútorné svetlo sa niekam stratilo. Niet divu, že sa jej ľudia vyhýbali. Nikto nemal chuť, vnímať jej neustálu bolesť. Prešla si rukou po vráske, ktorá jej nabehla za posledných pár týždňov ako pamiatka po strate. Vybrala z poličky pleťový krém a naniesla si ho na tvár pomalými, krúživými pohybmi. Robilo jej to dobre. „Nie si žiadna výnimka. Prečo by si sa mala mať lepšie ako ostatní? Zabudla si na samu seba, staráš sa len o druhých. Mysli aj na seba. Ako keby počula slová mami, ktorá jej vždy radila, aby chodila medzi ľudí, aby sa zoznamovala a išla sa aj zabaviť. „Je dobré, že vieš, ale musíš aj vyzerať. Si mladá, a život je strašne krátky. Príležitosti musíš pomôcť, len tak sama od seba k tebe nepríde". Ach mama, ako strašne mi chýbaš. Vyšla z kúpeľne. Z rozjímania ju vyrušil čudný zvuk. To sa Ema na chvíľu otočila v detskej izbe vo svojej postieľke a niečo potichu povedala. Petra vykročila k dverám detskej. Potichu ich pootvorila a prešuchla sa pomedzi ne dovnútra. Dievčatko ešte tíško rozprávalo, ale nebolo jej nič rozumieť. Zvuk zosilnel a Petra zistila, že malá plače zo sna. „Mama, mama, kde si! Nechoď preč, neodchádzaj. Potrebujem ťa. Chýbaš mi." Bože, ani netušila, že je to také zlé. Nahla sa nad posteľ a pohladila Emu po hlávke. Bola horúca. „Ja sa študujem v kúpeľni a riešim nejakú trápnu vrásku a dieťa mi tu zatiaľ plače. Aká som to len matka", pomyslela si. „Si skvelá matka, tá najlepšia, akú moje deti mohli dostať", zaznelo kdesi z jej útrob v hlave. „Som na teba pyšná, dcéra moja." Preľakla sa a na chvíľu sa otočila. „Som tu sama?", napadlo jej. Hrdlo jej zvieral čudný pocit. Nevidela ani na krok, ale cítila niečiu prítomnosť. Nevydala ani hláska. Stála v tme izby a bála sa čo i len pohnúť. Aj dych na chvíľu zatajila. „Nemusíš sa báť, som tu s tebou a vždy budem. Dávam na Vás pozor. Ľúbim Vás". Ema sa pomrvila a otvorila očká. Zbadala stojacu Petru nad svojou postieľkou a začudovane sa opýtala. „Petra, ty si tu? Čo sa stalo? Nič maličká, spinkaj, som tu s tebou." Zaliala ju vlna lásky voči tomuto malému stvoreniatku. Odkryla krajček paplóna, všuchla sa k sestre do postele a hladkala ju po hlávke, až kým dievčatko nezaspalo. Deti ma potrebujú, pomyslela si. Vždy tu budem pre nich. Ráno im zasvietilo do izby slnko a bol včas vstávať. Petra sa pomrvila v malej postieľke a hoci strašne dolámaná, rozhodla sa, že dnes zavolá šéfovi a požiada o deň voľna. Po tej dlhej dobe nadčasov si ho už zaslúžila. Zoberie deti do škôlky a poobede ich skôr vyzdvihne a pôjdu spoločne na ihrisko. A večer im pripraví perfektnú večeru, niečo, čo majú obaja radi. Pousmiala sa v duchu nad myšlienkou, aký bude Tomáš zašpinený od zmrzliny, ale šťastný. A sestra ho bude kárať, že si nevie na seba dávať pozor. :)
Po raňajkách sa umytí a oblečení vydali dole schodmi a pri vychádzaní z vchodu sa náhodou pozrela do vchodu na druhej strane cesty,niečo čakajúc. Bolo to neuveriteľné, ale z vchodu oproti práve vychádzal mladý muž z nočného dobrodružstva. Prešiel na druhá stranu a pristavil sa pri nich. Oči jej skoro vypadli z jamôk. „Bože, nepozeraj sa tak na neho, ako keby si nikdy nevidela muža. Chudák, čo si o tebe pomyslí". "Dobrý deň prajem", zaznelo. Zmohla sa len na pozdrav a poháňala deti, aby stihli prísť načas do škôlky. Mladý muž sa smutne pousmial, a chápajúc sa díval za nimi, až kým mu nezmizli z dohľadu. "Vôbec nie som sama", uvedomila si a pri spomienke na mamu ju zrazu zalial pokoj v duši. Ktovie, čo jej život ešte pripravil za prekvapenia. V očiach sa jej opäť objavila iskra, a s lepšou náladou po dlhej dobe sa rozbehla za deťmi.
