Vydesená som najprv obvolala dostupných príbuzných, ktorí mali pomerne čerstvé skúsenosti s malými detičkami a následne som si stredovou mierkou spravila hrubú predstavu o mamičkovských receptoch, ktoré v tejto situácii pomohli a začala som ich aplikovať. Ani nebudem hovoriť ako mi trhalo srdce, keď mi plakala pod vlažnou sprchou, lebo som nemala odvahu vystaviť jej srdiečko úplne ľadovej vode. Keď však nezaberalo nič a teplota sa jej vždy po pol až 3/4 hodine vyšplhala naspäť, dospela som k záveru, že je čas, vyraziť na polnočnú vychádzku na pohotovosť.
A tak sme malú poobliekali a vydali sa na Kramáre. Ani nebudem hovoriť, že v tejto hodine duchov sme tam boli jediní. No malo to aspoň tú výhodu, že sme nemuseli čakať, aspoň sme si to mysleli. Po zakúpení lístka na informáciách a zhruba 10 minútach hľadania, kam vlastne ísť, sme sa ocitli na chodbe a konečne pred správnou ambulanciou. Po 15 minútach, počas ktorých sme tipovali, či si doktorka odskočila na vyvolávanie duchov, sa otvorili dvere, vykukla sestrička, ktorá si vypýtala kartičku poistenca a dvere sa opäť zatvorili. Ubehlo ďalších 15 minút, kým sa tie isté dvere otvorili a sestrička nás konečne zavolala dovnútra z prázdnej čakárne. Pripadala som si ako vo filme „Jej foter je lotor", v scéne, keď Gejlord Je... stál na letisku, ktoré bolo prázdne a pani, ktorá mu vybavovala papiere, sa tvárila ako keby bola hala plná ľudí. Ťažká paralela. Hlavný hrdina sa obzrel okolo seba a preblesklo mu hlavou, či je nenormálny on, alebo tá pracovníčka. Položte dieťa sem a dajte pod neho podložku. Vrhla som viac než prekvapený pohľad na sestričku, pretože som práve dcérku položila na papier, ktorý bežne využívajú v zdravotníckych zariadeniach na výmenu. Pre uspokojenie sestričky som vytiahla podložku pod chorých a položila na ňu dcérku. Tá sa pomrvila, otvorila očká a začala byť nervózna Staršia pani doktorka sa ma povypytovala na všetky podrobnosti vzniku horúčky. Zhrnula som všetko, čo ma napadlo, manžel podopĺňal a na chvíľu ostalo ticho. Doktorka len sucho skonštatovala, že ide o rast zúbkov a že je to prirodzená reakcia tela a vydala pokyny sestre, čo má podať malej. Keďže to nešlo už ústami, pretože dcérka už odmietala prijímať, nacvičenými pohybmi to vyriešila čípkom. Po chvíly malá ožila a vyzerala už skoro ako zdravá, ale ja som vycítila inštinktívne, že je to len dočasný stav. Doktorka na záver len lakonicky skonštatovala, že jej treba podávať striedavo čípky dvoch druhov vždy po 3 hodinách. Manžel jej navrhol, aby jej dali studenú infúziu, ale túto variantu lekárka okamžite zavrhla (považovala ju vraj za zbytočnú) a ďalej sa s nami nebavila. S vyplnenými papiermi a vybavení za „10 minút aj s cestou", sme boli vypoklonkovaní z ambulancie so záverečným konštatovaním, že veď máte lístok, tak keby sa to nezlepšilo, do 24 hodín sa môžete vrátiť. Toto bola pre mňa vážne hláška dňa, pardon polnoci. Po príchode domov naša radosť netrvalo dlho. Scenár sa opakoval, ale tento krát sa teplota šplhala už ku 40-tke. Napálená som opätovne obliekla dcérku a utekali sme znova na pohotovosť. Tento krát bola situácia odlišná. Čakáreň plná rodičov s deťmi bola neprehliadnuteľná. Sestričky si podávali dvere a choré detičky pozerali jeden film za druhým na veľkoplošnej obrazovke bez zvuku. Po zhruba hodine, keď ma aj druhá sestrička chcela odbiť obligátnym, "choďte dať malú vyšetriť za roh", už som sa neudržala a zvýšeným hlasom a dôrazne jej povedala, že "my sme tu dnes už druhý krát". Zrazu sa ako v zrýchlenom filme všetko zmenilo. Sestrička s pohľadom ovečky len konštatujúc, "vydržte chvíľočku", vbehla dovnútra a po pár sekundách nás ťahala dnu. Mladá doktorka sediaca za stolom sa povypytovala na všetky príznaky, prezrela si papiere, vypočula si naše popisy celkovej situácie a navrhla odbery krvi a vzorky moču. Nakoľko však dcérka bola už poriadne dehydrovaná, trvalo ďalšie dve hodiny, kým sa podarilo zachytiť do sáčka aspoň pár kvapiek a ďalšie dve hodiny, kým prišli komplexné výsledky. Za ten čas som niekoľko krát preniesla svoju dcérku po chodbe, ukazujúc jej všetko možné i nemožné, a medzitým som sledovala dvere očami rysa ostrovida hundrajúc a píliac uši mužovi, že ak nás nezavolajú dovnútra, asi tam budem musieť po vojensky vkráčať sama. Ani nehovorím, koľko krát som zastavila sestričku vychádzajúcu z ambulancie a položila jej otázku, kedy už budú výsledky. Medzitým sa v ambulancii vystriedali už aj pacienti, ktorí prišli po nás a ich výsledky boli hotové ešte skôr. Vyčerpaná, vytočená a už nepríčetná od strachu som oslovila ďalšiu sestričku a po pár sekundách nás KONEČNE doktorka zavolala dovnútra. Po vzhliadnutí výsledkov len sama vydesene skonštatovala, mamička, je mi ľúto, ale situácia je naozaj veľmi vážna, musíme malú okamžite hospitalizovať, pretože je to zápal a vírus a k tomu sa pridružil rast zúbkov. "Ostanete s ňou v nemocnici?" Pozerala som na ňu v nemom úžase a zvládla len skonštatovať, že nemám čo riešiť, keďže som s ňou doma. S papiermi sme sa presunuli na poschodie na 1. detskú kliniku, kde vládol pokoj. Bolo 20,00 hod. a manžel medzitým uháňal domov, aby nám priniesol aspoň základné veci na prezlečenie a hygienické potreby. Sedela som s dcérkou v náručí na nemocničnej posteli a pozorovala cez sklo sestričky. Pripadala som si ako rybka v akváriu, ktorá je pozorovaná ako pod lupou. Dcérka sa ma držala, pretože v neznámom prostredí a v tme nemala odvahu sa pustiť do bádania. Obe sme počúvali dych mamičky a jej synčeka na vedľajšom lôžku. Najťažšie však malo ešte len prísť. Zaujímavé bolo, že hneď ako sme sa dostali na oddelenie detskej kliniky, podali dcérke studenú infúziu, o ktorú sme žiadali ešte na pohotovosti. Počas nášho pobytu dcérke museli 3x napichnúť žilu a tá jej 3x praskla. Takže sa pre podanie antibiotík vystriedali u dcérky obe ruky aj noha. Po denných dávkach antibiotík, keď jej tiekla do telíčka jedna infúzia za druhou, po hodinách strávených ukludňovaním, pretože malá práve začínala chodiť a nemohla kvôli infúzii tečúčej do žily na nôžke a neustálom kojení, nás po 6 dňoch konečne pustili domov so záverom od doktorky. Dcérke sa spojil rast stoličiek, t. j. spodných zúbkov s dvoma vírusmi, ktoré mi neboli bližšie špecifikované. Zápal močového mechúra sa našťastie nepotvrdil. A keď sa dcérka stala miestnym maskotom, ktorý zabával mladých budúcich lekárov svetlovou šou z nemocničnej postieľky, vedela som, že je v poriadku. Konečne sme si mohli dcérku zobrať domov.:)
Počas tých 6 dní som cez sklo videla viacero detičiek napojených na rôzne prístroje, ktorým boli hlieny odsávané priamo z dierky v krku v priebehu 24 hodín niekoľko krát prístrojom hučiacim horšie ako pumpa na vodu. Plne som rozumela mamičkám týchto detičiek, ktoré sa s nami so závisťou lúčili, pretože oni ani po týždňoch a mesiacoch strávených v nemocnici nemohli opustiť jej múry. Prišla som sa s nimi aspoň rozlúčiť. Keď vidíte maličké bábätko, ktoré napojené na prístroje statočne bojuje deň za dňom a jeho matka je schopná sa napriek všetkému zasmiať a povedať každý deň vtip pre lepšiu náladu ostatných, toto považujem za nesmierny ľudský pozitivizmus, chuť zvíťaziť a neskutočnú lásku. Čo sú proti tomu niektoré smiešne problémy, ktoré si ľudia v živote vyrábajú niekedy aj zbytočne.
Ďakujem úžasnému personálu 1. detskej kliniky na Kramároch za skvelú starostlivosť a za poslednú vetu, ktorú mi jedna zo sestričiek povedala v dobrom pár minút pred odchodom. "Tešíme sa s Vami, že odchádzate aj preto, že sa uvoľnilo ďalšie miesto a želáme Vám, aby sme sa tu už spolu nestretli."
Chcem zabudnúť na to, čo by sa mohlo stať, keby...., vďaka zjavne zľahčenej a nedostatočnej diagnóze doktorky na našej polnočnej vychádzke na pohotovosti.
